Syndróm týraného dieťaťa, to sú však predovšetkým stovky detských osudov, ktoré sme mohli zmeniť. Občianske združenie Slovenská nádej dieťaťa sa aj prostredníctvom Detskej linky záchrany pokúša odhaľovať prípady zneužívania a týrania detí a postihnutým deťom a rodinám pomáhať.

# Verejnosť vníma problém syndrómu týraného dieťaťa zjednodušene, predovšetkým cez mediálne "vďačné" prípady pohlavného zneužívania detí. Málokto však vie, čo už je týranie a čo ešte nie, mnohí rodičia možno týrajú svoje deti a svoje správanie pritom pokladajú za normu.

DROZDOVÁ: Existuje presná klasifikácia syndrómu týrania, podľa ktorej o týranie ide vtedy, keď má už dlhodobý charakter a sú už viditeľné zranenia ako následok týrania - zmeny na tele, modriny, popáleniny atď., rovnako však aj dôsledky psychického týrania, ako sú bolesti hlavy, brucha, zvracanie, dôsledky týrania možno spozorovať aj na zmenách prospechu a správania v škole.

# Ako je legislatívne upravené postavenie dieťaťa v rodine, aké sú jeho možnosti obrany pred takýmto správaním?

DROZDOVÁ: Platný zákon o rodine prisudzuje dominantné postavenie právam rodičov a od nich sa potom odvíjajú práva dieťaťa. Neexistujú špeciálne zákony na ochranu detí. Postavenie dieťaťa v rodine nie je adekvátne a od toho sa odvíja aj vzťah rodičov a spoločnosti k dieťaťu. Deti u nás majú určité právomoci až od 15 rokov - dovtedy môžu navštíviť napríklad psychológa iba v sprievode rodiča, a ak ten nemá záujem, aby dieťa hovorilo o nedobrých vzťahoch v rodine, jednoducho odmietne všetky snahy riešiť problémy dieťaťa.

# Rodič, ktorý týra dieťa, teda rozhoduje, či o tom dieťa môže hovoriť...

DROZDOVÁ: Áno, rozhoduje napríklad aj o tom, či bude dieťa vypovedať na polícii. A pokiaľ ide o súdne pokračovanie v odhalených prípadoch zneužívania detí, dokazovanie je veľmi zložité, preto tieto prípady sú väčšinou preklasifikované ako ublíženie na zdraví.

# Vyhľadávanie prípadov týrania a zneužívania detí nie je jednoduché, odhady hovoria, že na jeden odhalený prípad pripadá ďalších desať, ktoré zostanú neodhalené.

HRONCOVÁ: Jednoduché to skutočne nie je. U dieťaťa, ktoré je týrané, môžeme predpokladať komplexy menejcennosti, takéto dieťa je ostýchavé, hanblivé, na linke spočiatku nie je schopné komunikovať. Dieťa, ktorému ubližujú, bojuje s pocitom bezradnosti, hanbí sa za rodičov, bojí sa ich, zároveň ich má rado, nechce im ublížiť a ocitá sa v slepej uličke. Najväčšia chyba v komunikácii s takýmto dieťaťom je, ak sa prikloníme na jednu stranu a začneme spolu s ním nadávať na rodiča - v tej chvíli sa dieťa zablokuje a prestane komunikovať.

Detská linka záchrany však zatiaľ funguje veľmi krátko na to, aby deti boli vychovávané k tomu, že si nemajú dať takýmto spôsobom ubližovať, že samy rozhodujú o tom, čo sa s nimi bude diať, a že nie sú predmetom vo vlastníctve rodiča. Pokladám to za dlhodobý proces a za akýsi sekundárny cieľ našej linky - vychovávať deti k tomu, že majú svoje práva, že nie je normálne, ak sú opakovane bité rodičmi tak, že majú viditeľné následky, čo sa v súčasnosti bežne deje. Učíme ich, čo je norma a čo už norma nie je.

V prípade, že od nás dieťa nechce konkrétnu pomoc, čo často nechce, pretože sa bojí, pokúšame sa hľadať niekoho v rodine alebo osobu v blízkom okolí, ktorej dieťa dôveruje a ktorá by sa spolu s ním ohlásila na našej linke, aby sme spolu hľadali vhodné riešenia. V absolútnej väčšine prípadov sa dostávame do slepej uličky práve preto, že problém je v rodine, ale dieťa do 15 rokov môže vyhľadať pomoc len v sprievode zákonného zástupcu, ktorý často býva príčinou problému dieťaťa.

# Stretnutiana vašej linke prebiehajú anonymne. Ako však vo chvíli, keď sa v konkrétnom prípade žiada konkrétna pomoc, môžete presvedčiť postihnuté dieťa, aby vyšlo z anonymity?

HRONCOVÁ: Nikdy nemôžeme postupovať proti vôli dieťaťa. Pokiaľ ono nesúhlasí s tým, že chce niečo urobiť, tak nemáme páky, ako ho k tomu `prinútiť`. Je to dlhodobý proces budovania dôvery, ak by sme na dieťa tlačili, asi by sme neuspeli a stratili jeho dôveru.

# Komunikácia prostredníctvom Detskej linky záchrany predstavuje veľký emocionálny nápor pre obe strany, pri opakovaných telefonátoch vzniká osobnejší vzťah medzi dieťaťom a konzultantom. Ako sa s tým vyrovnávate?

HRONCOVÁ: Snažíme sa tomu predchádzať tak, že dieťa učíme komunikovať prostredníctvom Detskej linky záchrany. Samozrejme, že si môže vybrať konzultanta, ale prax ukázala, že konzultant niekedy vypadne a dieťa je potom stratené. Preto ho vedieme k tomu, že sme všetci jeho priatelia. Tým vlastne predchádzame prípadom citového naviazania dieťaťa na konzultanta a opačne. Nemôžem povedať, že nemáme prípady, keď si dieťa vyhľadáva svojho konzultanta, ale býva to iba spočiatku, kým si vybuduje dôveru k celej linke.

(Pokračovanie na 2. strane)

Konzultanti majú určitú psychohygienu, musia dodržiavať pravidlá - môžu byť na linke len dva až trikrát do týždňa, nesmú pracovať na linke viac ako tri - štyri hodiny, majú zabezpečenú supervíziu - odborníka, s ktorým možno konzultovať v prípade pochybností. A na konci zmeny nastáva "odrolovanie", odreagovanie sa od týchto problémov.

Navyše máme prísny výber pri prijímaní konzultantov, ktorí absolvujú tvrdý 120-hodinový výcvik, počas ktorého majú možnosť porovnať svoje očakávania s realitou práce na linke. Naši konzultanti tvrdia, že ich táto práca vychováva rovnako ako tie deti. Nie je však jednoduché brať na seba problémy druhých ľudí a dokázať sa vzápätí od nich odreagovať.

DROZDOVÁ: Opäť sa dostávame k otázke dôvery. Hovoríme, že získať dôveru týraného alebo zneužívaného dieťaťa je to najcennejšie na svete, znamená to, že naša práca má význam.

Deti síce využívajú možnosť anonymity, chceli sme však podchytiť aj menšie deti, ktoré sa neodvážia alebo nevedia samé zavolať, preto sme dali možnosť zavolať aj dospelým. Na linku sa nám hlásia ľudia, ktorí poznajú takéto prípady zo svojho okolia, často aj príbuzní týraného dieťaťa. V takýchto prípadoch potom vstupujeme do týchto záležitostí v spolupráci so sociálnymi úradmi, pretože ako občianske združenie nemáme v tomto smere právomoci. V zahraničí, napríklad vo Francúzsku, má podobná organizácia ako naša oveľa väčšie právomoci, môže napríklad zastupovať dieťa na súde atď.

HRONCOVÁ: Máme adresár kontaktov na pracovníkov sociálnych oddelení, takže sa po zistení takéhoto prípadu obraciame na nich. V tej chvíli však strácame prehľad, čo sa ďalej deje, môžeme sa spoľahnúť len na to, že sa celý prípad prešetrí tak, ako treba. Zámerom do budúcnosti je posilniť rady sociálnych pracovníkov terénnym pracovníkom, ktorý by bol naším zamestnancom a mal by za úlohu sledovať, akým spôsobom sa dotiahli prípady, ktoré prešli cez našu linku. Navyše by sa mohol venovať práci v teréne, zisťovaniu informácií v okolí narušenej rodiny, aby sme až potom mohli prísť s konkrétnym riešením tak, aby dieťa trpelo čo najmenej. Stáva sa totiž, že po návšteve sociálneho pracovníka je terčom negatívnej reakcie rodičov zasa dieťa.

# Akýsi spoločenský mýtus hovorí o tom, že do toho, čo sa deje doma, nikoho nič nie je...

HRONCOVÁ: Áno, mnohí rodičia si myslia, že si môžu so svojím dieťaťom robiť, čo sa im zachce.

DROZDOVÁ: Tento vlastnícky vzťah k dieťaťu je v spoločnosti zakorenený ešte z minulosti.

# Súvisí to s uvedomením si vlastných práv zo strany dieťaťa. Celá výchova k právam dieťaťa sa však na školách často zvrhla na klasickú "názornú agitáciu".

DROZDOVÁ: Iná otázka je, ako dokáže dieťa tieto svoje práva, aj keď ich bude poznať, presadiť. A to by malo byť súčasťou zákona o rodine, rodič by si mal byť jednoducho vedomý istých hraníc.

# Po odhalení prípadu belgického pedofilného vraha Dutreauxa sa verejnosť začala "zaujímať" predovšetkým o prípady sexuálneho zneužívania detí. Odrazilo sa to aj v práci detskej linky záchrany?

HRONCOVÁ: Na linke sa to odrazilo tým spôsobom, že sa z toho opäť stala záležitosť dospelých ľudí. Je pravda, že sa nám v tom čase zvýšil počet týchto hovorov, ale skôr išlo o preventívne hovory. V roku 1996 sme mali 276 hovorov, ktoré sa týkali sexuálneho zneužívania. Nemôžeme hovoriť, že išlo o sexuálne zneužívanie, pri ktorom prišlo k pohlavnému styku. Väčšinu prípadov tvorilo fyzické obťažovanie, verbálne obťažovanie, pokus o sexuálne zneužívanie, samotné pohlavné zneužívanie, objavilo sa nám aj komerčné zneužívanie detí, v menšej

miere sa objavili iné formy sexuálneho zneužívania, sadomasochizmus medzi príbuznými. Mnohé otázky smerovali k tomu, kedy možno isté konanie klasifikovať už ako sexuálne zneužívanie, ako sa chrániť, ako sa tomu vyhnúť.

# Väčšina prípadov sexuálneho zneužívania sa odohrá v rodine. Kde sú korene takéhoto zlyhania?

HRONCOVÁ: Dôvodom častého zneužívania detí v rodine je hlboká nevedomosť. Budem hovoriť z praxe: v niektorých sociálnych vrstvách sa traduje - `ja som ťa splodil, ja mám právo pripraviť ťa o panenstvo`. Opäť tu vystupuje otázka vlastníctva, majetku. U nevlastných otcov alebo priateľov matiek, ktorí zneužívajú ich dcéry, je to aj neúcta k ženám, citová otupenosť, slepota.

Všetkého veľa škodí, rovnako aj nekonečného omieľania múdrych viet o prevencii. Lepšie je prísť s konkrétnym preventívnym programom, ako o ňom stále hovoriť. Neupozorňovať len na to, že tu tento problém existuje, to nikoho nezaujíma, treba začať konkrétny boj. Všetky články o zneužívaní detí sa končia konštatovaním, že je to ťažko dokázateľné, dieťa sa tak ocitá v slepej uličke, pretože takéto konštatovanie je skôr víťazstvom `agresora`.

# Neskončime teda tento rozhovor konštatovaním, že prípady zneužívania detí sú ťažko dokázateľné a preto sa s nimi nedá veľa urobiť...

HRONCOVÁ: Treba doviesť dieťa k tomu, že má svoje práva, radikálne zmeniť postoje výchovných pracovníkov k týmto doteraz tabuizovaným témam a nerobiť hluché a neefektívne veci. Robíme napríklad na báze dobrovoľnosti so skupinou desiatich dievčat, s ktorými hovorí zrelá žena, štyridsiatnička, ktorá otehotnela v pätnástich. Máte záruku, že do týždňa vie o tom celá škola, je to pre tie dievčatá oveľa emocionálnejší zážitok, má to oveľa väčší efekt ako direktívne prednášanie o tom, ako by sa mali a nemali správať. Na to sú veľmi alergické. Treba zmeniť spôsoby a formy preventívnych akcií.

DROZDOVÁ: Potrebovali by sme legislatívne vyriešiť možnosť nášho zaangažovania do takýchto prípadov, aby sme trebárs ako nezainteresovaní účastníci mohli zastupovať dieťa na súde.

# Vyriešil by to nový zákon o rodine?

DROZDOVÁ: Iste. Chýba napríklad povinnosť ohlasovania takýchto prípadov, ktorú majú zatiaľ iba lekári. Zaznievajú názory, že právne zakotvenie takejto povinnosti by nezmenilo prístup ľudí, ale ja som presvedčená o opaku. To, čo nie je v zákone výslovne uvedené, sa vždy obchádza.

Ak dieťa z ústavnej výchovy ide späť do pôvodnej rodiny, rodičia by mali byť vyšetrení psychológom. Nikto však nevyšetruje rodinu, chýba zistenie, či nastal vhodný čas na návrat dieťaťa do rodiny.

# Dieťa sa po pobyte v ústave vracia do prostredia, ktoré spôsobilo jeho problémy.

HRONCOVÁ: Treba vychádzať z toho, že problém je v samotnej rodine a v rodine ho treba aj riešiť. Vyňatím z prostredia ho oddeľujem od problému, ale po "preliečení" ho vraciame naspäť doprostred problému a traumy sa opätovne vracajú, problém zostáva neriešený.

DROZDOVÁ: Istou pomocou bude naše Detské krízové centrum, ktorého rekonštrukciu dokončujeme v Nitre. Bude zamerané na prácu s rodinou. Hovoríme síce o tom, že dieťa treba v krajných prípadoch vyňať z rodiny, ale to musia byť naozaj extrémne prípady. Ak sa už dieťa dostane do krízového centra, treba pracovať s rodinou, aby sa v čo najkratšom čase mohlo vrátiť naspäť do svojej biologickej rodiny. A ak to nepôjde, treba ho umiestniť do náhradnej rodiny. Rodina je stále najlepším prostredím na liečenie

dieťaťa.

Autor: MIRO KOLLÁR