Aj keď po novembri 89 nejeden "záchranca" literatúry (rozumej svojho štátom garantovaného postavenia v nej) prelieval krokodílie slzy nad rozpadom knižnej distribúcie a fňukal nad zánikom kníhkupectiev, opak je pravdou - v Bratislave nájdete knižky doslova na každom rohu a mal som možnosť presvedčiť sa, že ani v menších mestách na Slovensku to nie je v tomto ohľade zlé. Pre nás knihomoľov je kníhkupectvo čosi ako nežná pasca. Láka nás na svoj knižný syr či slaninu a odrazu bermudský trojuholník má tri vrcholy - kníhkupectvá Artfórum na Kozej, Ex libris na Michalskej a La Reduta - v Redute. Najmenšie a (mne) najmilšie je Ex libris, ktoré leží medzi dvoma ostatnými, takže po ceste z Artfóra do Reduty a späť sa tam môžete utopiť dvakrát. U pani Marty a slečny Beaty sa už z nejedného milovníka kníh stal "bibliholik".
Vyššie povedané rád dosvedčí napríklad spisovateľ Dušan Dušek. Jeho posledná knižka TEPLOMER z vydavateľstva Slovenský spisovateľ sa mi páčila, veď som ju aj vo fórumáckej ankete najlepších kníh 96 označil ako najlepšiu. Chcel som dať Vilikovského Krutého strojvodcu, lebo aj ten sa mi páčil, ale predpokladal som, že Vilikovského napíšu všetci. Tak som dal Dušeka, ale aj toho dali skoro všetci.
Dušek je spisovateľ pekných viet. V mojej súkromnej ankete o najkrajšiu vetu v Teplomeri vyhrala táto: "Dotyk je najmenšia vzdialenosť." Keby som bol ešte pred vyjdením knižky vedel, že ju napísal, poprosil by som ho, nech ju tam nedáva, nech mi ju daruje ako verš do básne.
Dušekova pani Naďa je jemná a citlivá doktorka. Doktori nám spravidla kážu vyplaziť jazyk a povedať á. Dušek naopak. Vyplazí jazyk a my vidíme, že je na ňom pekný detail života. Taký, pre ktorý stojí za to pozrieť sa, čakať, nespať, niekam ísť, niečo obetovať. A keďže okrem á hovorí aj ďalšie hlásky, podáva nám ďalšie detaily. Tak vzniká mozaika. Dušekova próza však nie je mozaika, ale vitráž. Lebo v pozadí cítiť aj ten chrám. Videl som stovky dômyselných vitráží, ale videl som aj čosi viac - Chagallove okná v katedrále v Metz. S Dušekom je to tak - keď sa mu okno vydarí, je to Chagall. Nie vždy. Niekedy je to mozaika v detskom kaleidoskope. A niekedy len puzzle.
Dušek vidí, počuje, ohmatáva, ochutnáva, ovoniava svet jazykom. Nikdy nie pre seba.
Dušek je ľudový liečiteľ.
Kultová supernova vo vydavateľskom vesmíre sa volá Koloman Kertész Bagala, ale jej jas by nám nemal znemožniť pozorovať aj iné poctivé hviezdy - môj teleskop je stabilne nasmerovaný na levočskú planétu Modrý Peter. Modrý Peter Milčák vydáva poéziu, čo je druhý najhorší podnikateľský džob v tejto krajine - ten prvý je písať poéziu. Nová zbierka Petra Repku je desiatou básnickou knižkou v Milčákovej edícii Mušľa. Pod názvom PRIATEĽKA PÚŠŤ nájdeme Repkov neverending story - rozsiahlu básnickú kompozíciu Železnice, časti V., VI. a VII. Repka je stále tým Osamelým (a osamelým) bežcom, ktorý žije svoju báseň a podáva o tom správu: dokumentárne výstrižky reality sa stávajú samozrejmou súčasťou básnikovho naliehavého oslovovania svojho brata čitateľa. Taký bol Repka už pred tridsiatimi rokmi, keď vydal svoj debut Sliepka v katedrále. Taký je aj dnes, akurát je v ňom menej sliepky a viac katedrály. Vtedy mi napísal: "Do noci / trávu strapatíme./ Čo máme z toho? / Čo? Čo? Čo?" Dnes mi oznamuje: "Zbierali sme piesok do hodín / postavených na hlavu." A dodáva: "Dni, v ktorých zrušili perspektívu, / nie sú ešte dňami nového videnia." Vie naše.
Petrov nie je Rus, ale vydavateľstvo v Brne patriace básnikovi Martinovi Pluháčkovi. Muž s pekným staročeskobiblickým menom Přemysl Rút tam vydal knižku PTÁČEK (N)ESEJE, ZPÍVÁ VESELE. Autora poznám z jeho pôvabnej prvotiny Menší poetický slovník v příkladech, ktorá vyšla v roku 1985 v Mladej fronte. Rut vtedy vytvoril originálny pendant doslova kultovému Bruknerovmu a Filipovmu Většímu poetickému slovníku (1968), pojmy a termíny z oblasti poetiky s jemným humorom demonštroval na svojich vlastných pre tento účel vytvorených básnických textoch. V knižke z Petrova uvažuje o literárnych žánroch a typoch, ktoré patria do oblasti "spotrebnej" literatúry (kníhkupci tomu hovoria "rýchloobratové knihy") a balansujú na hrane umenia a gýču (piesňové texty, červená knižnica). Rút neteoretizuje, hoci by mohol, viac ho baví vciťovať sa do problému, nestrácať však od neho ľahko ironický odstup a len tak si o ňom so sebou a s čitateľom "povídat". Upútala ma veta: "Jak známo, politický systém bývá v českých zemích prožíván osobněji než ve státech, kde dlouhodobým fungováním zevšedněl." Vaše starosti na našu hlavu!
Ešte raz Brno, tentoraz vydavateľstvo Atlantis. Atlantisovsky klasický špalíček, atlantisovsky precízna tiráž, atlantisovsky vysoká cena. Krytá hodnotou, v tomto prípade finančne nevyjadriteľnou. Nadežda Mandeľštamová: DVĚ KNIHY VZPOMÍNEK. Tá prvá kolovala ako samizdat - tá prebdená noc stála za to. Ústrednou témou Mandeľštamovej pamätí je život a tragický osud jej manžela básnika Osipa Mandeľštama, ktorý bol spolu s Achmatovovou, Cvetajevovou, Pasternakom, Majakovským a Jeseninom jednou z najjasnejších hviezd Veľkého voza ruskej (sovietskej) poézie dvadsiateho storočia. Napriek tomu, alebo práve preto to nie je kniha o ňom, je to jej kniha - správa o krajine v čase, keď bola jedným totálnym gulagom. Solženicyn ukázal jeho lágrové jadro, Mandeľštamová jeho "prirodzené" životné prostredie. Mňa osobne až táto kniha zbavila ilúzie o umeleckej a tvorivej slobode v Rusku dvadsiatych a začiatku tridsiatych rokov; Mandeľštamová faktami rúca tento mýtus: teror prepukol výstrelom z Auróry. Každý si v jej spomienkach nájde svoje silné miesta. Pre mňa sú to tie, kde bez preexponovaných emócií predkladá mozaiku hlbokej mravnej devastácie drvivej väčšiny spisovateľského spoločenstva. "Vítězové by právem mohli žasnout, jak snadno dosáhli vítězství, jenže je přijali jako samozřejmost, neboť ve správnost své věci věřili: přinášeli přece lidem štěstí... Jenom měli pořád větší a větší požadavky na kapitulanty." Áno, ten najkvalitnejší betón v základoch ríše zla vždy tvoria mrňaví poživatelia drobných výhod režimu.
Na staré kolená som si zadovážil počítač a keďže s jedom rastie chuť, firma EUnet ma pripojila na internet. Mohol by som vám teraz farbisto maľovať zážitky internetového greenhorna - mám pocit, ako keby som spolu s Nilsom Holgerssonom cestoval na husom chrbte hore Švédskom (bývalé deti a znalci pani Selmy Lagerlöfovej vedia, o čom je reč). Výbornou doplnkovou literatúrou k internetovej excitácii je knižka POĽOVAČKA NA KEVINA, ktorú mi venoval pán a vládca vydavateľstva Archa Maroš Sapák osobne. Miesto činu: Amerika. Na jednom konci ulice najlepší odborník na počítačové bezpečnostné systémy Tsutomu Shimomuru, na druhom konci najhľadanejší počítačový zločinec Kevin Mitnick. Obaja majú svoje počítače zavesené prekliato nízko a strieľajú rovno od klávesnice. Ale vážne, je to fakt veľmi príjemná kniha, user friendly, aby som zostal v žánri, a veta, ktorú som z nej vybral: "Videl som, že RPC vychádzalo zo zdrojového portu 721 v toad. come, čo znamená, že pochádzal od niekoho, kto bol v Toad Halle rootom", má nalákať profíkov; amatéri si tú knižku prečítajú ako správnu kriminálku.
Dovidenia v bermudskom trojuholníku, priatelia!
