Čierna ovca # Scenár: Stanislav Štepka # Réžia: Juraj Nvota # Dramaturgia: Nora Slováková # Hudba: Tono Popovič # Kamera: Martin Štrba # Účinkovali: Milan Lasica, Ladislav Chudík, Stanislav Štepka, Darina Porubjaková, Zuzana Mauréryová, Soňa Norisová, Marián Zednikovič, Mojmír Caban a ďalší # STV 1 1. 3., 20.00 h

Ľudia sa nemenia, a nemenia sa predovšetkým funkcionári. S týmto argumentom oživili a uviedli do televíznej podoby Stanislav Štepka a Juraj Nvota divadelnú hru radošincov Čierna ovca, ktorá sa tešila priazni fanúšikov RND už pred štrnástimi rokmi. Tvorcovia sa odvážili oprášiť a vytiahnuť na svetlo božie čudné figúrky - poslušných pešiakov zapadajúcich do mašinky vtedajšej moci, ktorí si chcú to svoje tichúčko odžiť na malej, poctivo socialistickej základnej škole sedemdesiatych rokov. V maličkom kolektíve, v ktorom nehodno ideologicky kiksnúť, našli tvorcovia trpko-veselého príbehu priam ideálnu vzorku vtedajšej spoločnosti. Boli tu takí, čo tušili, že čosi treba zmeniť a z času na čas, kým ich opäť hroziaci stranícky prst nestiahol na zem, zatúžili niečo dosiahnuť. Boli tu školníci, ktorí v mene robotníckej triedy špehovali po škole, udávali a vydierali. Boli tu zástupcovia bez vzdelania a riaditelia s mocou, ktorá bola ich jediným argumentom. A najviac bolo takých, čo sa všetkému s dobráckym úsmevom prispôsobili... Ľudia zo Štepkovej a Nvotovej školy sú ľudia s normálnymi vlastnosťami, vlastne rovnako hlúpi a múdri, dobrí a zlí, ako my dnes. Majú tiež svoje slabé chvíľky aj víťazstvá. Nechávajú si ich však skryté kdesi hlboko za odhodlanými zväzáckymi úsmevmi a tesnými košeľami. Medzi vzornými nástenkami, vlajočkami a bustami veľkých dejateľov tu každý každého stráži a sám sa snaží nevypadnúť z hry. Určite viac, než z prežitej doby, si film chcel utiahnuť zo samotnej nedokonalosti človeka. Ani divák, ktorý si filmový príbeh Čierna ovca prežil po prvý raz až v sobotu na televíznej obrazovke, určite nepotreboval k dobovým obyčajom, kulisám, ani jazyku postáv žiadne vysvetlivky. Pionierske šatky sme odhodili len nedávno, a aj Pieseň práce si ešte vieme zanôtiť. Ani ľudia nie sú onakvejší ako kedysi. Radošinci to dobre vedia. A tak sa len na chvíľu obzreli dozadu, pozbierali pár atráp zo socrealizmu a urobili milú zábavu. Najveselšie a najsmutnejšie na filme je však práve to, ako vďačne sa dnes bavíme na absurditách (práve tie povyťahovali tvorcovia ako hrozienka z koláča a "roztrúsili" po filme), ktoré sme včera považovali za normálne. Aký príjemný retro-príbeh na víkendový večer sa dá spraviť zo šedivej reality spred 89. roka. Keď sa ľudia rozprávali rečou zápisníc a anonymných listov, zbavovali sa tých druhých "v mene kolektívu". A keď sa zo straníckej schôdze bežalo rovno kľaknúť k oltáru... Tak na čom sme sa to vlastne smiali?