ké titulky # Distribuuje: Intersonic # Slávnostná premiéra v SR: 22. február 1997
Reklamné oživovanie mýtu legendárnej postavy latinskoamerickej histórie Evy Perónovej, ktorej životné osudy plánoval režisér Alan Parker spracovať takmer dve desaťročia, bolo v poslednom období také dôsledné, že by ma vôbec neprekvapilo, keby som teraz medzi receptmi na špeciality argentínskej kuchyne objavil paštétu alebo miešaný nápoj s názvom Evita. Do začiatku prípravných prác sa o umelecké stvárnenie kontroverznej osobnosti manželky niekdajšieho prezidenta Argentíny okrem dokumentárnych snímok a staršej filmovej podoby, ktorú nedávno odvysielala televízia Nova, postaralo najmä klasické muzikálové dielo A. L. Webbera a T. Ricea. Od londýnskej premiéry v roku 1978 (26 rokov po Evitinej smrti) sa dočkalo 2913 repríz v Londýne a 1567 uvedení na Broadwayi. Po celom svete preslávená albumová kolekcia získala prestížnu cenu Grammy a najznámejší hit Don`t Cry for Me Argentina existuje v 66 rozličných spracovaniach. Parkerov film je podobne veľkolepý, monumentálne davové scény sa v ňom len tak predbiehajú a srdcervúce prejavy žiaľu jednoduchých Argentínčanov po toľkých rokoch opäť pripomínajú svätožiaru národnej hrdinky. Ohromujúce melódie burácajú z reprodukčnej sústavy pri údajne najväčšom projekčnom plátne v strednej Európe, ktoré pri tejto príležitosti nechal Intersonic inštalovať v bratislavskom Istropolise, tak ohlušujúco, až rozbolieva hlava, a to len preto, že sa z vás snažia urobiť priamych svedkov fascinujúceho deja. Napriek tomu doňho nejdete a nejdete.
Hlboký operný rozmer, ktorý dielo nadobúda bez minimálneho slovného posúvania deja a spoliehajúc sa výhradne na hudobnú zložku, môže byť hlavnou príčinou rozporuplných pocitov diváka. Z príbehu, ktorý podáva rozprávač Che v podaní Antonia Banderasa - aj napriek neprekážajúcej miere el mariachi-desperadovsky exotickej šablóny gestikulačno-mimického potenciálu najvýraznejšieho hereckého i speváckeho (!) predstaviteľa filmu - a v ktorom pôsobivé scény iba videoklipovo dopĺňajú orchestrálny základ, vanie majestátny chlad a výnimkou nie sú ani bezbreho nudné pasáže. Pocit nezaujatosti a až nepríjemnej otupenosti umocňuje široká paleta opakujúcich sa záberov, naťahujúcich dĺžku snímky po hranicu znesiteľnosti. Nič na tom nemení ani fakt, že viackrát sa objavujúca scéna s mávajúcou Evitou vo vlaku prechádzajúcom cez pustatinu, po ktorej sa na koňoch preháňajú iba mužní gauchos, patrí k najefektnejším. Madonna, o ktorej hereckej dospelosti a vysokom stupni dokonalosti kolovali chýry, zasa veľmi nehrá. Eroticko-nehereckým výčinom z filmu Telo ako dôkaz sa síce podstatne vzdialila, ale tentoraz na charakterizáciu svojej postavy využíva iba nepreberné množstvo kostýmov a účesov, pod ktorými sa skrýva stará známa - speváčka s emocionálnym výrazom, ktorá si prišla na svoje vo Webberových melódiách. A najmä v tej, pre ktorú po dlhých trinástich rokoch obnovili autori muzikálu spoluprácu. Z novej piesne You Must Love Me sa zrodil hit porovnateľný s najslávnejšou skladbou Don`t Cry for Me Argentina. Paradoxom však je, že oveľa zaujímavejšie melódie, než aké ponúka donekonečna rozpracúvaná stavba ústrednej piesne, majú v hre ďalšie postavy. Banderasov Che má v repertoári silnú skladbu Oh What a Circus, Jimmy Nail interpretuje výrazný barový popevok On This Night of a Thousand Stars a Jonathan Pryce v úlohe Juana Peróna pridáva She Is a Diamond. Skvosty platne (najmä pre ňu sa oplatí oživiť si dávnu históriu) dopĺňajú i magické spevy zborov, ktorých výkriky naopak v spojení s filmovými reáliami a nespievajúcimi davmi pod balkónmi iba rušia.
Ak sa niekto pred časom čudoval, prečo vyšla Evita v hlavných oscarových nomináciách naprázdno, teraz to už vie. Réžia sa scvrkla na zvládnutie davových scén a Madonnina Evita zo svojho kufra, ktorý si priniesla do Buenos Aires, veľa prekvapení nevybalila. Bolo by kruté pýtať sa, za čo dostala Zlatý glóbus, ale ospravedlnením pre porotu nech je skutočnosť, že ho získala v kategórii muzikálového žánru, kde asi rozhodoval najmä spev. Album Evita je zázračnou kolekciou a film Evita je k nemu zbytočne dlhý klip. Umelecky krásny, ale rozpačito chladný. Výnimočnú dávku tolerancie si navyše vyžadujú absurdné slovenské titulky, ktoré vznikli doslovným preložením českého básnického prekladu Michaela Prostějovského. Nielenže sa v snahe zachovať aspoň čiastočné rýmy hmýria slovami typu túha, Anglia či Francia, ale divákovi ovládajúcemu angličtinu vypijú okrem vyprchanej radosti z dlhoočakávaného zážitku ešte aj krv.