Vyše sedem rokov po niekde úspešných, niekde neúspešných pokusoch východoeurópskych štátov zbaviť sa komunistickej diktatúry, sa USA a krajiny západnej Európy konečne pokúšajú dosiahnuť to, čo mali urobiť už dávno - rozšíriť svoje bezpečnostné pásmo prostredníctvom prijatia východoeurópskych krajín do NATO. Je len pochopiteľné, že Rusko kladie dnes odpor väčší, ako by tomu bolo pred šiestimi rokmi.
Na vine je jednoznačne váhavosť Západu, ktorý nemal pre prípad demokratických zmien vo východnej Európe pripravený žiaden scenár ďalšieho postupu. Zbytočný pátos - dôkazom ktorého je aj príklad, že v týchto dňoch ronia západní diplomati slzy nad konečne zosnulým vrahom bezbranných pekinských študentov - sa stal každodennou súčasťou politiky. Pritom celá rovnica je veľmi jednoduchá a mala od začiatku de facto iba dve riešenia. Prvým z nich bola možnosť zapojiť Rusko do procesu európskej a transatlantickej integrácie a prijať ho do EÚ a NATO. Toto riešenie by bolo rozhodne riešením najlepším. Vyžadovalo by však, aby sa Západ o svoj blahobyt v mene ľudskosti ale i zachovania svojej bezpečnosti bol ochotný podeliť aj s veľkým Ruskom, lebo predpokladom integrácie je vyrovnanie životnej úrovne integrujúcich sa krajín. Rozhodnutie integrovať Rusko by preto dokumentovalo vyspelosť západnej civilizácie a bolo by dôkazom, že kresťanské hodnoty, ktoré táto civilizácia nedeľu čo nedeľu vyznáva v kostoloch, dokáže preniesť aj do života. Toto riešenie je však iba neuskutočniteľnou utópiou intelektuálnej menšiny, a v súčasnom poňatí demokracie je hlas intelektuálov postavený na úroveň hlasu zo dňa na deň žijúcej väčšiny posudzujúcej svoju ľudskú hodnotu podľa značky auta a veľkosti svojho domu. Taká je však skutočnosť, a kedže chýba odvaha skutočnosť zmeniť, zostáva len akceptovať ju a rozhodnúť sa pre riešenie druhé, zachovať bipolaritu a vnímať Rusko ako protivníka. Západ od začiatku vedel o utopickosti prvej možnosti, avšak napriek tomu sedem rokov váhal a nechal narásť moc svojho protivníka, ktorý mu dnes za to svojím tvrdým odmietavým postojom k rozšíreniu NATO vystavuje účet.
Slovensko sa kvôli svojej vláde bohužiaľ nachádza v situácii, že sa musí tešiť každému oddialeniu procesu integrácie. To však nestačí. Najprv v referende a potom vo voľbách treba Západ presvedčiť, že Slovensko pre neho nebude príťažou. Lebo váhavá pomalosť Západu je pre nás ešte vždy lákavejším variantom ako rozhodná agresívnosť Ruska, ktorej trpké plody sme už v roku 1968 mali možnosť okúsiť.
Autor: ZOLO MIKEŠ, MNÍCHOV
