vých listov pre prílohu Fórum v denníku SME. Je to v prvom rade profesionálny hudobník.

"Ukazuje sa," hovorí tesne pred koncertom, "že publikum má záujem i keď mi nie je celkom jasné, či je to záujem o Debussyho alebo o mňa. Je dosť možné, že ľudia, ktorí očakávajú nejakú šou či srandičky, budú sklamaní, lebo toto je skrz-naskrz seriózny klasický koncert od začiatku do konca." Napriek tomu nepovažuje svoj imidž, ktorý si na Slovensku vybudoval, za negatívum. "Je to taký lokálny problém," uvažuje. "Inde vo svete nepíšem javorové listy, nemajú tam, či nepoznajú Markoviča toľko ako na Slovensku. Takže ja si to vynahradím inde. Bojím sa len, aby ľudia neboli príliš prekvapení pri poznaní mojej druhej stránky. Teda toho, v čom som skutočne doma. Ale pravda je taká, že toto je moja parketa - moja profesia."

Možno je to nostalgia vo vzťahu ku Košiciam, kde vyštudoval konzervatórium a kde "väčšina hráčov orchestra sú moji spolužiaci", ktorá rozhodla o tom, že premiéru inštrumentácie Debussyho klavírnych Prelúdií, na ktorých pracoval od roku 1992, teda ešte pred definitívnym odchodom do Kanady, uviedol vo štvrtok práve v Košiciach - vo svetovej premiére. "I keď jednotlivé prelúdiá už boli spracované a niektoré z nich patria medzi obľúbené inštrumentálne cvičenia študentov, v takomto kompletnom rozsahu je to prvý raz," vysvetľuje. Na premiérovanie takej náročnej inštrumentácie je však nevyhnutné vybrať si aj kvalitný orchester. A "táto partitúra kladie vysoké nároky tak na obsadenie hráčov, ako aj na skúškový čas. To všetko je dnes ale dosť ťažko dostať od orchestrov, s ktorými človek nemá viac než chladné profesionálne vzťahy." I to rozhodlo, prečo sa premiéra koná práve v Košiciach. "Okrem toho, že som tu strávil študentské roky, s orchestrom spolupracujem takmer od začiatku svojej profesionálnej kariéry. Či už ako sólista alebo ako dirigent. Vždy sme si navzájom vychádzali v ústrety, a vďaka tejto skvelej tradícii, vďaka tomu, že je to orchester schopný vypäť sa k mimoriadnym výkonom, i vďaka mojim minulým dobrým skúsenostiam sme sa s pánom riaditeľom Kleinom dohodli."

I keď dnes sa už považuje skôr za Kanaďana, je so svojím dvojitým občianstvom aj naďalej slovenským štátnym občanom a na Slovensku trávi veľa zo svojho času. "Vlastne nikdy som so Slovenskom nestratil kontakt. Keď sa točil Markovič, bol som tu každý mesiac. Aj tento rok som na Slovensku už druhý raz." Väčšinou prichádza z profesionálnych dôvodov: "Chodím sem nahrávať, pracovať s orchestrami, ktoré poznám i keď ani cenová úroveň nie je zanedbateľná," dodá. Napriek tomu, že sám seba nepovažuje za natoľko scestovaného, aby mohol hovoriť do politického diania vo svete, to, čo sa "deje doma v Kanade, prípadne na Slovensku, kde ešte stále mám množstvo priateľov, to ma najviac bolí". Aj preto nie je možné stretnúť sa s ním a nerozprávať sa o problémoch nášho každodenného života. Zvlášť, keď sa začínajú napĺňať jeho slová z Javorového listu (13.6.1996): "Bojím sa toho, že o chvíľu zavládne na Slovensku situácia, keď väčšina ľudí pod existenčným tlakom začne robiť kompromisy..." Pri počúvaní predchádzajúcich slov sa iba trpko usmeje a konštatuje: "Stalo sa," a pokračuje: "Extrémny nacionalizmus je vždy škodlivý. Ani u nás v Kanade to nie je až také jednoduché... Problém francúzskeho nacionalizmu je i tu živý, aj keď separačné snahy sa vyvíjajú v amplitúdach - podľa toho, kedy sa ktorý politik potrebuje na nich priživiť a tiež podľa toho, ako ďaleko sú voľby. Ale podľa posledných výskumov verejnej mienky sa zdá, že vlna nacionalizmu upadá a že ľudia sú opäť skôr náchylní udržať Kanadu pohromade. Jednoducho ekonomické pohyby ukazujú, že by to nebolo na prospech krajine. Ich najlepším barometrom je trh a burza, ktoré na tieto poryvy nacionalizmu reagujú veľmi presne. Akonáhle začnú separatisti `dupať`, trh sa sťahuje z Quebecu do vedľajších provincií a klesajú ceny nehnuteľností. To je jasný signál a ľudia sa okamžite zamyslia..." Sám však pojem národný vo vzťahu ku kultúre neodmieta: "Nedá sa poprieť, že niečo ako národná kultúra existuje. Ale tento pojem by nemal byť ohraničený na umenie či folklór, ale mal by sa chápať ako kultúra života. A niečo také, či chceme alebo nechceme, existuje. Človek mal vždy tendenciu združovať sa do skupín a rozdeľovať sa... Neviem, či nás v istom zmysle trend ku globalizácii o niečo neukráti, v každom prípade však," zhŕňa "doteraz sa všetky snahy o národné a jedinečné skončili tým, že ľudia po sebe začali strieľať. Takže ťažko povedať. Ako by sme vyzerali bez národnej kultúry, to si neviem predstaviť, ale na druhej strane prílišné kladenie dôrazu na jedinečnosť a špecifickosť sa obyčajne končí fackami".