"Chcem pravdu. Nič viac. Keby som to urobil ja, tak hnijem v base už dávno." Týmito slovami odpovedal František Stajanča predsedníčke senátu Okresného súdu v Prešove JUDr. Gabriele Gerdovej, keď sa ho spýtala, či má čo dodať k doterajším výpovediam. Neskôr sudkyňa vyniesla po tomto druhom pojednávaní, ktoré bolo v stredu minulého týždňa, a prvé v novembri 1996, rozsudok, v ktorom v plnom rozsahu zamietla žalobu. Žalovaná strana - Ministerstvo spravodlivosti SR - tak vyhrala spor (ani raz však jeho zástupca na pojednávanie neprišiel!) s F. Stajančom a jeho manželkou. Podľa ich žaloby mal štát zaplatiť 5 276 265 Sk, ktoré si rodičia uplatňovali ako náhradu škody za nesprávny úradný postup viacerých štátnych orgánov.
Ťažko-preťažko sa vžiť do kože otca i mamy, ktorí prišli o syna. Pritom každá takáto príležitosť len jatrí staré rany. Vskutku staré. Veď Tonka Stajanču zrazila Avia, za volantom ktorej sedel M. B. v prímestskej časti Prešova - v Solivare 16. mája 1992. Vtedy 8-ročný chlapec, ktorý sa bicykloval, utrpel rôzne zranenia a v dôsledku poranenia mozgu upadol do kómy. Aj v takom stave v nemocnici i doma sa jeho život predĺžil o 29 mesiacov a v októbri 1994 umrel. Rodičia, "obyčajní smrteľníci", boli od začiatku nespokojní s vyšetrovaním, s vyplácaním poistného, pritom - keďže syn vlastne žil - potrebovali peniaze na jeho liečbu. Matka vystúpila z práce, aby sa mohla o bezvládneho syna minútu po minúte starať. Ruka v ruke s mnohými okolnosťami začali písať sťažnosti, chodiť po úradoch.
Do prípadu sa zamontoval brat Tonkovej mamy Ing. Ján Ivanko a postupne zistili - podľa ich presvedčenia - celý rad chýb. Napríklad, že vodič trpel na také zdravotné handicapy, že na základe nich nemal vôbec dostať vodičský preukaz. To sa vôbec vo vyšetrovaní neodrazilo. Na vlastné trovy si dali vypracovať "svoj" znalecký posudok na dopravnú situáciu, ktorá predchádzala nehode. Ak podľa pôvodného znaleckého posudku Ing. Jozefa Zachara z 8. septembra 1992 vodič Avie šiel rýchlosťou 57 km/h, podľa záverov v posudku podpísanom riaditeľom Ústavu súdneho inžinierstva Vysokej školy dopravy a spojov v Žiline Ing. Gustávom Kasanickým, CSc., zo 17. mája 1995, šiel vodič rýchlosťou 84-90 km/h a pán riaditeľ uviedol, že "príčinou vzniku dopravnej nehody bolo prekročenie rýchlosti v danom úseku cesty povolenej".
"Nemáme peniaze, preto si nemôžeme dovoliť žiadneho advokáta pri súdnom pojednávaní, pritom pravdu povediac, keď som nejakého takého aj hľadal, nikto ponuku neprijal. Možno sa i boja ísť práve do takého sporu," povedal nám F. Stajanča na margo toho, že ani na stredajšom súdnom pojednávaní, ani na iných súdnych sporoch, ktoré vedú, nemá právneho zástupcu, ale len splnomocneného zástupcu, ktorým je práve Ing. Ján Ivanko. "Jano sa toho chopil a snaží sa," poznamenal otec.
Keďže Ing. J. Ivanko na stredajšom pojednávaní povedal, že 23. decembra 1996 okresný prokurátor v Prešove dal návrh na obnovu konania, zaujímali sme sa o tento moment. Už na chodbe splnomocnený zástupca upresnil svoje vyjadrenie tak, že bol za pánom prokurátorom a ten mu slovne dal prísľub.
"Som rád, že ste prišli aj za mnou. Prípad Stajanča poznám a je mi ľúto, že sa málokto zaujíma aj o druhú stranu v tomto prípade. Súcitím s pánom Stajančom ako človek, avšak ako prokurátor môžem konať len v medziach zákona v danom čase platného," poznamenal v obsiahlom rozhovore so SNV JUDr. Alexander Čerevka, okresný prokurátor v Prešove. Uviedol, že prokuratúra je tu aj preto, aby v rámci prokurátorského dozoru dbala na dodržiavanie práva a zákonom chránených záujmov občanov. "To znamená," dodal JUDr. A. Čerevka, "naším účelom je nielen trestne stíhať občanov, ale predovšetkým dbať, aby občan nebol nezákonne stíhaný".
Na našu priamu otázku, či teda môže potvrdiť vyjadrenie J. Ivanka, uviedol v širšej odpovedi, že pôvodnému znalcovi, ktorý vypracoval posudok "nepreukázali sme úmysel, mohol zlý výpočet urobiť z nedbanlivosti. Ako okresný prokurátor v snahe zistiť objektívnu pravdu som sa rozhodol - v dôsledku toho, že došlo v znaleckých posudkoch k takým rozporom - podľa paragrafu 277 Trestného poriadku podať návrh na povolenie obnovy konania." K týmto svojim slovám potom doplnil, že obnovu konania povoľuje a vykonáva vecne a miestne príslušný okresný súd, teda nie prokuratúra. "Aby mohol súd konať o povolení obnovy konania, musím predložiť kompletný spisový materiál i originál vyšetrovacieho spisu, v ktorom je aj originál prvého znaleckého posudku. Celý je pripojený k civilnej veci, ktorá je v štádiu odvolávacieho konania na Krajskom súde v Košiciach, v ktorom rodičia maloletého nebohého žalujú vodiča M. B. o náhradu škody," upresnil prokurátor.
Na dokreslenie celej histórie: uznesením prešovskej polície 26. mája 1992 bolo začaté trestné stíhanie vo veci trestného činu ublíženia na zdraví z nedbanlivosti podľa par. 224, odsek 1 Tr. zákona a opatrením z toho istého dňa bolo oznámené obvinenie M. B. "Okresná prokuratúra v Prešove, vykonávajúca dozor, na základe vykonaných úkonov políciou, preskúmaním kompletného spisu 19. júna 1992 zrušila policajné opatrenie o oznámení obvinenia vodiča M. B., pretože opatrenie bolo vykonané predčasne, bolo neodôvodnené a nezákonné. Naďalej sa viedlo trestné stíhanie vo veci trestného činu podľa paragrafu 224, odsek 1. Napokon 15. júla 1993 Okresná prokuratúra v Prešove trestné stíhanie vedené vo veci zastavila, pretože sa na podozrivého vodiča M. B. vzťahovala amnestia vyhlásená 12. apríla 1993 prezidentom SR. Po sťažnostiach rodičov nebohého bol celý spisový materiál dvakrát predložený Generálnej prokuratúre SR. Tá sťažnosti kvalifikovala ako neodôvodnené a odložila ich," pripomenul JUDr. A. Čerevka, ktorý je vo funkcii od roku 1996. Ak pripomenieme, že premlčacia lehota trestného činu podľa par. 224, odsek 1. Tr. zákona je päť rokov, tak na obzore sa črtá ďalší rozmer celého tohto prípadu. Veď tá lehota uplynie 16. mája 1997 a ak sa Stajančovcom dovtedy nepodarí obnoviť konanie, môžu doma len rozmýšľať o spravodlivosti na tomto svete. Nemožno im vyčítať, že sa dovolávajú svojej pravdy. Tonka sa totiž nedovolajú...
