Pavel Vilikovský je autorom textov synkretickej povahy. Kde-tu sa jeho próza mení na poéziu, akú mu môžu závidieť básnici. A na to, ako sa jeho písanie mení na esej, netreba upozorňovať. Medzi Vilikovského prvotinou Citová výchova v marci (1965), ktorej som sa vtedy venoval, a touto knihou nie je veľký rozdiel, iba ak časový. Opäť ide o zbierku poviedok a iných žánrovo ťažko zaraditeľných textov. Prvotina mala bližšie k poézii a posledná kniha inklinuje zasa viac k eseji, a to k eseji, ktorá má svetovú úroveň. Nechcem sa tu hrať na arbitra prisudzujúceho Vilikovskému svetovosť, ale také texty, ako je Všetko, čo viem o stredoeurópanstve (s trochou priateľskej pomoci od Olomouca a Camusa) alebo epištolárny text Sigmán Frijád Jusúfovi Bríjárovi svojou básnickou univerzálnosťou sa ani nemusia uchádzať o miesto na básnickom Parnase, ony tam už sú a tí, ktorí tam nedočkavo čakajú, dostávajú na čítanie texty plné vtipu, irónie (ktorá je napriek všetkému láskavá) a rozmarného i vážneho rozmýšľania. Napokon v konečnom dôsledku je celkom hlboko Vilikovský už iba vážny, ibaže k tej vážnosti sa čitateľ musí prepracovať cez rafinovanú kompozíciu, ktorá je zasa napriek všetkej spontánnosti dôkladne premyslená, od výstavby sujetu až po výber lexiky neobyčajne precízna. (Takouto presnosťou dnes na Slovensku disponujú ešte dvaja spisovatelia - Stanislav Rakús a azda aj Pavel Hrúz.)

Vilikovskému je jasné, že literatúra sa tvorí zo slov, slovných spojení, z viet, to jest z jazyka. Preto jeho reč akoby sa rodila sama zo seba. Akoby bol na začiatku akýsi impulz, ktorý uvádza do pohybu jazykovú matériu a z nej sa rodí text ako vyvrenina na nepevnom základe. Táto vyvrenina má nepevný základ ustáliť, ale nie zmeraviť pomocou bohatstva významov. Vilikovský hovorí, že máme dnes

viac významov ako súcien, svoje písanie chápe ako proces, v ktorom sa významy a napokon i zmysel rodia zo skutočnosti, autor ich hľadá a uvoľňuje, a naopak neprikladá hotové významy na text, čím čelí jednak dobovej prevahe slov nad skutočnosťou, ako aj úskaliam zmeravenia.

Krutý strojvodca je názov celej zbierky. Stretáme sa s ním asi dva razy v poviedke Rómeo z epochy socialistického realizmu. Krutý strojvodca na signál na odchod vlaku vždy kruto znemožňuje alebo kruto prerušuje bytostný zážitok človeka. Ide o krutý zásah stroja do prirodzeného ľudského života znemožňujúci dosiahnutie snov a túžob, ktoré sú človeku i tak nedosiahnuteľné, lenže ľudia, ktorí sa o to usilovali, sú už iní ako tí, ktorí takouto transcendentnou skúsenosťou nikdy neprešli.

Keďže krutý strojvodca je všemocný, môžeme ho chápať ako strojový civilizačný náprotivok živého Boha. Jeho pôsobenie, o ktorom sa hovorí v liste Sigmána Fríjáda, je neobyčajne mnohotvárne a taká je aj Vilikovského exegéza. Táto má totiž niekoľko podôb: je humorná, výsmešná, sarkastická, ironická, reflexívno-meditatívna a svojím spôsobom nerešpektujúca teologickú exegézu biblického textu o nepoškvrnenom počatí panny Márie. A čo pokladám za mimoriadne, je skutočnosť, že napriek mnohým pohoršujúcim miestam v texte listu autor kresťanskú (náboženskú) interpretáciu biblického textu jednoznačne neodmieta, len k nej pripája svoj nenáboženský výklad príbehu zachytávajúci jeho prirodzený ľudský rozmer. "Povieš možno, milý kolega, že si robím nemiestne posmešky. Asi hej, ale nedaj sa tým pomýliť, v skutočnosti som smutný. Závidím, lebo ja taký krásny príbeh nikdy nevymyslím." Preto sa pisateľ listu musí uspokojiť s originálnym prečítaním onoho príbehu. Veď pre Vilikovského je literatúra interpretovaním (prečítaním) už verbalizovaných, ale i neverbalizovaných príbehov. V tejto súvislosti treba pripomenúť, že autor ponúka čitateľovi čítať svoj výklad príbehu intertextuálne. Pavel Vilikovský totiž nie je iba básnikom rodeným, ale aj učeným. Niekde citovaných autorov aj uvádza (Camus), niekde ide len o možnú intertextualitu, keď napríklad pisateľ listu hovorí o erotickom telesnom spojení so zapadajúcim slnkom, čo mi pripomína využitie tohto motívu v Camusovej novele Cudzoložnica, v ktorej dochádza zasa k erotickému telesnému spojenia ženy s nočnou zahviezdenou oblohou. Tento motív však Vilikovský či Sígmán používa posmešne (alebo predovšetkým posmešne) a Camus zasa s plnou vážnosťou existencialistu.

Teda pre Vilikovského je príznačný takýto originálny vzťah k textu. Vždy však hľadá jeho iný zmysel, ale pritom sa nikdy neuchyľuje k významovej redukcii, ale chce zachovať mnohovýznamovosť interpretovaného príbehu až za hranicu jeho nevýslovnosti. Vilikovského čítanie textu príbehu vedie napokon k vysloveniu nevýslovného bohatstva sveta a človeka. Preto je Vilikovský presným analytikom textu príbehu, čo s chuťou a obľubou uplatňuje na sujetoch detektívnych príbehov (Celkový pohľad na Máriu B.). Úsilie dostať sa za hranicu vysloviteľného k vysloveniu nevýslovného by som nazval úsilím o básnickú transcendenciu.

Vilikovského hra s jazykom v húštine reči má znaky perfekcionalizmu vďaka veľkej účasti intelektu na vzniku textu. S takou intelektualizáciou tvorby, ktorá sa neodvracia od iracionality, ale naopak otvára sa jej v snahe dopátrať sa jej zmyslu, som sa v slovenskej literatúre stretol zriedka. Naposledy to bolo v Temporálnych poznámkach Stanislava Rakúsa. Obaja autori pracujú s analytickým sujetom, ktorý využíva postupy esejistickej tvorby, ale aj nevšednú básnickú imagináciu. Taký text, ako je Všetko, čo viem o stredoeurópanstve, tvorí jeden z vrcholov slovenskej literárnoumeleckej esejistiky. Je to aj významný príspevok do aktuálnej problematiky. V súvislosti s ním mi prichádzajú na myseľ eseje Roberta Musila.

Už je to dávno, čo som čítal dve nezabudnuteľné knihy J. Updika - Kentaur a O farme. Prvá je o otcovi a druhá o matke. Rovnako aj Vilikovský skvelú novelu Kôň na poschodí, Slepec vo Vrábľoch venoval príbehu umierajúcej matky a otcovi zasa nádhernú pasáž v esejistickej próze o stredoeurópanstve, pričom otca charakterizuje tými istými slovami ako Camusa.

Týchto niekoľko poznámok k Vilikovského knihe ma oprávňuje nazvať jej autora paradoxne jedinečným postmodernistickým existencialistom. Postmodernisticky všetko relativizuje ako ťava Kemal (ide o ťavu, ktorú mal pisateľ

listu rád), ktorá "hornou sánkou čosi tvrdí a spodnou to v tej istej chvíli popiera, uhýba spod tohto tvrdenia, odoberá mu podklad, opodstatnenie..." Ako existencialista sa chce dopátrať zmyslu ľudskej existencie, najmä postaveniu človeka vo svete spochybnených a zrelativizovaných hodnôt, pričom občas zaujme aj postoj tichého, ale hlbokého moralistu camusovského typu.

Autor: MILAN HAMADA Autor (1931) je literárny vedec, pracuje v