Debutová zbierka poézie Tiché vojny Martina Solotruka nadväzuje na širokodychý, viac extenzívny ako intenzívny verš anglo-americkej modernej poézie. Pripomína kultúrnu misiu Walta Whitmana alebo Ezru Pounda (pri vyššej miere tematického zvnútornenia básní): opiera sa o voľné kompozičné strihy, komplikovanú syntax, asociatívnu hru významov - pričasto nielen náhodných, ale aj vnútorne neprepojených. Nižšia poetologická organizovanosť výpovede síce prináša svoje ovocie - prostredníctvom neočakávaných významových spojení - predstavuje však aj problematický básnický variant, keď za poéziu možno považovať "čokoľvek", asociatívne poistené "čímkoľvek" ("...a smiech odrazu určuje rytmus vysýpania z vedier"). Napriek tomu Solotrukov debut prezrádza citlivého, vnímavého autora s "obrovským, až zničujúcim zmyslom pre detail", predovšetkým zážitkový. Autor je presvedčivý najmä v básňach, ktorým nedovolil priveľmi rozkošatieť (napríklad Ranná očista, Von, Kopnutie do riti..., Ešte na voľnom vzduchu... a iné). V nich môže čitateľ spolusledovať významové smerovanie textu: báseň nie je neprehľadne básnicky šifrovaná, obraznosť príliš rozbiehavá, morfologicko-syntaktická podoba veršov a strôf zbytočne zamotaná (až nedbalo chybná). V knihe však prevažujú rozsiahlejšie básne, v ktorých autor vnútorné duševné stavy, pozorovania a úvahy lyrického subjektu opakovane lexikálne a metaforicky vypĺňa či prekrýva (už menej vrství) rôznymi básnickými reáliami obrazno-ikonickej povahy. Tieto zvonku dosadené "ekvivalenty" vlastný organizmus básne, jej hĺbkovú sémantiku skôr zneprehľadňujú a rozkladajú, miesto toho, aby sa zúčastňovali na jej budovaní a upevňovaní - významovo konsenzuálnym spôsobom.
Základným problémom zbierky je teda (literárne zatiaľ nedotiahnuté) skríženie dvoch tradičných línií básnickej štylizácie: jednak široko vedenej básne, ktorá sa aj formálne čoraz viac približuje k naratívnej štruktúre prozaických útvarov, a jednak básne postavenej na významovo koncentrovanej básnickej obraznosti, ktorá sa však obvykle uchyľuje k menším textovým rozlohám (respektíve k básnickým cyklom mozaikovitého charakteru). Zdá sa, že Solotruka ešte len čaká tvorivá fáza, v ktorej bude dominovať úsilie o vytvorenie a precizovanie vlastného básnického idiolektu. Akoby autor uveril, že poézia je len osobná šifra bez potreby dešifrovania, akoby sa chvíľami z jeho obzoru (chcene?, nechcene?) vytratil vlastný komunikačný zmysel každej básnickej udalosti. Perspektíva tohto autora nie je, podľa mňa, otázkou talentu, ale skôr otázkou ďalšieho vyzrievania a tvorivej disciplíny. Disciplíny, ktorá je nevyhnutná pri prechode od sebaoslobodzujúceho "tárania" k artikulovanej básnickej reči pre iných, napriek tomu, že civilnejšia mestská poézia a široko klenutý voľný verš (resp. báseň v próze) zvádzajú k opaku. Rovnako pri esteticky poddimenzovanej, ako pri esteticky predimenzovanej informácii totiž nakoniec hrozí to isté: básnická redundancia.
STANISLAVA CHROBÁKOVÁ (Autorka je literárnou vedkyňou.)
P. S.: Krst debutovej básnickej zbierky Martina Solotruka (1970) Tiché vojny bude dnes o 19.00 h v bratislavskom Kníhkupectve AF na Kozej 20 a krstným otcom bude slovenský básnik J. Buzássy. Kniha vyšla ako desiata publikácia vydavateľstva Drewo a srd a pri tejto príležitosti sa uskutoční aj jeho prezentácia.
Autor: STANISLAVA CHROBÁKOVÁ (Autorka je literárnou vedkyňou.)
