Severná Kórea trpí hladom. Svoju šokujúcu prosbu o potravinovú pomoc, ktorou na jeseň roku 1995 prelomila svoju totálnu medzinárodnú izoláciu a prvýkrát v moderných dejinách oslovila okolitý svet, v posledných dňoch zopakovala. Situácia je však podľa pozorovateľov z OSN a Medzinárodného výboru Červeného kríža ešte dramatickejšia ako po záplavách v roku 1995. Vláda totiž znížila denné prídely ryže na osobu z pôvodných 200 gramov na 100, čo je hlboko pod hranicou minima - 450 gramov, ktoré určila Svetová zdravotnícka organizácia WHO. Pre porovnanie: v Afrike v utečeneckých táboroch OSN je denná dávka približne 650 gramov. Japonsko aj Južná Kórea sú pripravené pomôcť, vyžadujú však rovnako ako už dlhší čas Spojené štáty americké, aby hladujúca Kórea pristúpila k serióznym rokovaniam o svojom jadrovom programe a hlavne aby sa zúčastnila na pripravovaných štvorstranných mierových rokovaniach. Tu by sa malo Washingtonu, Soulu, Pekingu a Pchongjangu podariť prekonať formálny vojnový stav, ktorý medzi oboma Kóreami pretrváva. Dohoda by mala nahradiť prímerie z roku 1953, už vtedy sa obe polovice polostrova rozhodli, že zvolajú mierovú konferenciu. Doteraz sa tak nestalo. Po vyriešení "ponorkovej kauzy", keď sa Južná Kórea svojej šťastnejšej severnejšej menovkyni dokonca ospravedlnila, všetko vyzeralo tak, akoby už nemalo nič takémuto stretnutiu zabrániť. Hlad a nutnosť prijať pomoc z nepriateľskej strany sa zdali silnejším argumentom. Tesne pred posledným prosíkom o pomoc však Pchjongjang vyhlásil, že sa na mierových rozhovoroch zúčastní len za podmienky, že získa prisľúbených 500 tisíc ton ryže alebo obilia. V už aj tak dosť napätej situácii si tak postavili hlavu. Na jednej strane sa niet čomu čudovať, veď realizácia mierových rozhovorov je jediným tromfom v ich rukách. Na strane druhej je však trucpodnik práve v takejto situácii prejavom krutosti voči svojim obyvateľom a bolo by asi jednoduchšie pristúpiť k rokovaniam. Od komunistickej Kórey však asi nemožno očakávať, že použije riešenie najjednoduchšie a že bude ochotná správať sa otvorene a bez zbytočných postranných špekulácií, ktoré v konečnom dôsledku ohrozujú iba jednoduchého hladného Kórejčana. Dôkazom môže byť aj posledná prosba o potravinovú pomoc. "Je univerzálnou humanitnou praxou poskytnúť obetiam prírodných katastrof pomoc bez ohľadu na rozdiely v ideológii či v štátnom systéme". Áno, je. Severná Kórea však dlhé mesiace predtým všetky ponuky na pomoc hrdo odmietala, pretože vtedy vraj ešte potravinové problémy nemali.