Anderov rebrinák. Nebyť rozvírenej kultúrnej hladiny po jeho odvolaní, mnohí by nevedeli, že ešte donedávna riaditeľoval Bábkovému divadlu v Nitre (BDN). Anderov rebrinák vzniká v produkcii košickej súkromnej spoločnosti a pretože nám osud "prihral" Karola Spišáka na východ republiky práve v deň po návšteve u štátneho intendanta, nedalo sa nepýtať...
"Chcete vedieť, aké to bolo? Pre prípad, že by sa to `pošťastilo` aj iným riaditeľom divadiel? No, pán štátny intendant začal s tým, ako ma obdivuje a ako si ma váži. Bolo to také 15-minútové ondulovanie hmly, ako hovorieval môj kamarát Roman Košťa. Potom mi odovzdal dekrét o odvolaní. Ja som ho požiadal, či si môžem zavolať. Neviem, možno čakali, že budem smutný a nahnevaný a budem volať ministrovi. Zatelefonoval som žene a povedal jej: `Držím dekrét, ktorým ma odvolávajú z funkcie.` A pretože na okresnom úrade majú moderné telefóny s hlasitým odposluchom, všetci prítomní museli počuť ako povedala: `Hurá, konečne!` Takže ešte Ivanovi (rozumej ministrovi Hudecovi) pošleme telegram, že mu ďakujeme, že sa konečne o nás postaral, že máme svätý pokoj! Pozerali na mňa ako na blázna. Oni si fakt mysleli, že budem nešťastný, alebo neviem čo. Možno im nedochádza, že byť riaditeľom, neodvolaným riaditeľom v tomto skorumpovanom systéme, nie je vôbec jednoduché, ak vám záleží na tom, čo si o vás myslia vaše deti a raz budú myslieť vnuci. Oni tam hore vedia, že si musia dať pozor na riaditeľov a robia všetko pre to, aby ich postrašili. Prvý bol Jamrich, druhý ide Spišák. Myslia si, že odteraz budú všetci riaditelia takíto malí, pretože keď odvolali Spišáka a ten bol kamarát s Hudecom... Takto ich chcú prinútiť poslúchať. O nič iné im nejde."
Načali ste váš vzťah so súčasným ministrom kultúry Ivanom Hudecom. Kultúrna verejnosť vie, že vás s ním viaže viacročná spolupráca a snáď aj osobné priateľstvo. Režírovali ste jeho hry Knieža, Bratia a cez spoluprácu s vami vstúpil Ivan Hudec do literatúry ako dramatik.
"Je paradoxné, že v osobných názoroch sme sa s Ivanom Hudecom vždy zhodli, rozumeli sme si, býval v názore na divadlá ústretový, aspoň slovne. Žiaľbohu, v praxi otázka transformácie kultúry, v koncepcii, ktorú on presadzuje, je veľmi zlá. A to je fakt, ktorý som vždy zdôrazňoval a upozorňoval naň. Aj pána ministra aj ostatných, ktorých sa to týka. Nemyslím si to však iba ja, ale drvivá väčšina slovenských umelcov. Transformácia kultúry, ktorá zbavila divadlá právnej subjektivity, nie je transformáciou kultúry, ale jej likvidáciou. Divadlo, ktoré stratí právnu subjektivitu, stratí právo na svojbytnú existenciu. Zopakujem myšlienku, ktorú som už niekoľkokrát povedal aj pánu ministrovi, že je to akoby vám vzali občiansky preukaz. Ak stratí divadlo právo rozhodovať o svojich veciach, je to akoby človeku odňali štátne občianstvo. Konkrétne bábkové divadlá tento transformačný predpis viaže do takých nezmyselných regionálnych pút, ktoré im nedávajú žiadny rozlet. Poviem príklad. Naše, nitrianske bábkové divadlo, len za posledné 4 mesiace zažilo triumfálne úspechy vo Varšave, Lodži, Prahe. Bolo ako jediné účastníkom prvých Dní slovenskej kultúry v Ruskej federácii. Hrali sme tam v divadle, kde bolo 1200 kresiel, diváci aplaudovali s obrovským nadšením. Hneď som dostal ponuku na hosťovanie vo februári tohto roku na ďalších desať predstavení, ale keďže som už nemal právnu subjektivitu, jednoducho som to nemohol podpísať. Upozorňujem, že by to už nebola bezplatná prezentácia a že Rusi za ňu platia v dolároch. Jednoducho som nemal právomoc prispieť k šíreniu slovenskej kultúry a zároveň finančne polepšiť divadlu. Ministerstvo kultúry sa v rámci transformácie zbavilo priameho riadenia všetkých umeleckých a kultúrnych inštitúcií a prenieslo zodpovednosť na regionálne centrá, ktoré nie sú odborne, profesne schopné pokračovať v plynulom riadení kultúry. Vznikajú z toho, samozrejme vo všetkých regiónoch, problémy kompetencií. Z toho som smutný a o to zatrpknutejší, že viem, že bábkové divadlá predstavovali ozdobu slovenského divadelníctva. Hosťovali po celom svete, boli obdivované od Mexika po Japonsko, o Európe ani nehovoriac. A je jedno, či to bolo divadlo bratislavské, košické, žilinské, bystrické alebo nitrianske. Všetky boli v Európe vítané a milované. Žiadne slovenské dramatické divadlo nemalo takú popularitu ako nonverbálne, bábkové divadlo. Tento klenot v štruktúre slovenského divadelníctva chcú zničiť tak, že mu zoberú právnu subjektivitu. A navyše mu dajú nadriadeného, ktorý veci vôbec nerozumie."
Vráťme sa však k dôvodom vášho odvolania. Kde je kameň úrazu vášho vzťahu so súčasným ministrom kultúry? On bol tým, čo vás menoval na post riaditeľa BDN?
"Nie, riaditeľom som sa stal ešte za ministra Ľuba Romana. Celé sa to začalo ešte v septembri minulého roku, keď vznikali regionálne centrá. Vtedy som napísal list na ministerstvo kultúry, kde som vyjadril svoj názor na to celé a ministrovi odporúčal, aby bábkové divadlá nechal na pokoji. Potom vznikol problém SND v Bratislave, chystalo sa stretnutie v Charlie centre a vtedy mi minister kultúry Ivan Hudec prostredníctvom riaditeľa svojho sekretariátu zavolal, aby som sa postavil na jeho stranu. Akože on za to celkom nemôže, jednoducho je taká politická situácia a odkázal mi, že vie byť vďačný. Ja som ho žiadal, aby sa najprv vyjadril k môjmu listu a ak mi dá argument, že niečo urobil dobre, potom sa môžem postaviť a povedať: Priatelia, ten Ivan Hudec nie je až taký, ako o ňom hovoríte, lebo toto a toto urobil dobre. Nič sa však neudialo a ja som to potom aj verejne konštatoval. Do novín sa dostalo, že minister kultúry sa pokúša korumpovať riaditeľov divadiel. A bolo."
Autor: Viera Horniaková
