Podľa záznamov, zverejnených hovorcami Charty 77 do 31. decembra 1989, bol celkový počet signatárov 1886. Slovenských signatárov bolo málo. Z rôznych dôvodov v Bratislave ani inde na Slovensku k žiadnemu podobnému občianskemu zoskupeniu ľudí ako v Prahe v decembri 1976 nedošlo. Takmer všetci slovenskí signatári Charty 77 dospeli k podpisu osamote, väčšina z nich sa nikdy nestretla.
V predchádzajúcich vydaniach prílohy Fórum sme predstavili signatárov Marcela Strýka, Jána Mlynárika, Dominika Tatarku, Vlada Čecha a Miluši Čechovú.
Tomáš Petřivý tragicky zahynul v roku 1986 za viac ako pravdepodobnej účasti ŠtB, publikoval svoje básne, poviedky, úvahy o filme a recenzie v samizdatových časopisoch Zebra, Kontakt, Fragment, Altamira. Próza Hra o Judáša je fragmentom z jeho pozostalosti, ktorá je dnes z väčšej časti nedostupná a "odpočíva" kdesi v archívoch ŠtB... Hra o Judáša je textom o nevyhnutnosti dobra, humanity, tolerancie: textom nekompromisne odsudzujúcim manipuláciu jednotlivca totalitnou ideológiou. Úryvok je z rovnomennej knihy, ktorú v roku 1994 vydalo vydavateľstvo Fragment.
Hra o Judáša
1.
Na mojom mene nezáleží. V Pašiových hrách som hrával Judáša. Môj brat ma v hodine smrti nazval diablom. (On však, kľačiac pri ňom, mu svojím hlbokým a sebaistým hlasom povedal: Priateľu, svojou cťou ti ručím, nieto diabla, nieto pekiel.) A rôzne tie mená na plagátoch - ktoré ešte aj dnes, roztrhané, pokrčené a často neumelo napodobované mi predkladajú tí, čo si myslia, že majú právo na môj príbeh - tí bratia Manzoni či Duo Fratellini (ako sme putovali na juh), alebo Die Luftwandler (ak naša cesta viedla na sever); to boli iba nápady všetkých tých pokútnych impresáriov, ktorým sme sa zverili a ktorých sme častokrát viac nevideli. Ani meno môjho brata nie je dôležité. V tomto kraji málokoho volajú po mene, čo dostal v kostole; všetci tu máme nejakú prezývku. Aj môjho brata prezývali kadejako: Veľká papuľa - naozaj, málokto s ním obstál v hádke alebo rečňovaní za vrchstolom; a vraveli mu aj Pevná ruka - veď sa mu nezachvel jediný sval, ani keď bol povraz natiahnutý vo výške tretieho poschodia; a po istú dobu ho oslovovali aj Majster des - to bolo v to leto, keď nám nečakane vypovedali zmluvu a ostali sme tu trčať celé dva mesiace. Vtedy som videl, ako to brat s ľuďmi vie: udrel päsťou do stola a všetko naokolo stíchlo. Zaplatil rundu, zamastené karty šmaril pod stôl, ak tam niekto mal píšťalku či harmoniku, vyhodil mu ju von z okna, prehodil zopár posmešných poznámok a prebudil v nich túžbu po krvi. Ukázal prstom a oni poslúchli. Potom už bolo možné všetko: poliať psa petrolejom a zapáliť, zdemolovať krčmu a poznásilňovať tam slúžky, vymlátiť pastierov, keď sa utrmácaní vracali z lúk a poplašiť im dobytok, dať vyhnať Cigánov z celého kantonu... čokoľvek. Často som premýšľal, čím to vlastne bolo. Dlho som si myslel, že to vďaka jeho šikovnosti - predsa nie je hračka žonglovať tam hore, robiť premety vo vzduchu, vedieť sa spustiť dolu hlavou a držať sa lana iba zubami - a verte, brat dokázal omnoho viac, medzi jeho číslami bolo pár parádnych kúskov, a to všetko vzbudzuje u tunajších ľudí úctu - ale neskôr som si všimol, že pred bratom majú rešpekt aj tí, čo by sa nikdy netlačili v dave na námestí kvôli nejakej atrakcii povrazochodcov. A tak neviem. Možno to bolo iba preto, že potrebovali kohosi ako bol on. Možno to spôsobila vôňa, ktorou sme boli cítiť, keď sme dorazili z opačného konca sveta. Zaťatosť, s akou sme vytláčali naše vozy, keď zapadli v blate alebo sa zadrhli o kameň, či prevrhli na svahu. Hádam samota, ktorá nám stvrdla v očiach. Pravidelnosť, s akou sme sa vracali.
2.
V Pašiových hrách som hrával Judáša. Bolo to vari prirodzené; ani keď som bol mladší mi môj vzhľad nedával nádej na inú úlohu. A ja som chcel hrať v Pašiových hrách! Miloval som Pašiové hry, tak ako iní milujú svoje deti: vyvedú ich na lúky, porozprávajú o kvetoch a stromoch, učia ich poznávať vtákov po speve; trpezlivo vysvetľujú a zrazu sa dieťa na niečo spýta, vy stíchnete, mihne sa záblesk čohosi prastarého a vy užasnete, s láskou sa zmieša čosi smutné, stratené, zabudnuté...
Pašie! Boli to najkrajšie tri dni v roku. V prvý deň, keď sme sem dorazili, zhodili sme vrecia a debny do šopy, zvieratá zavreli do stajne a s hlbokým vydýchnutím zrolovali všetky tie naše laná a uložili tyče a obidve veže zbité z dosák, podpery a širokú sieť - ktorú sme však používali iba pri nácviku nového čísla, nikdy nie počas samotného predstavenia - to bola naša profesionálna česť - a potom sme sa umyli a obliekli do čistého, zúčastnili sa večerných bohoslužieb a držali pôst. Na druhý deň sme ponavštevovali známych a odovzdali pozdravy, ktoré sme prinášali aj z tých najodľahlejších kútov. Popoludní sme sa stretli s ostatnými a radili sme sa nad tohoročnými Pašiami. Neveľmi sa tie Pašie rokmi menili - a v tom bola ich sila, ale stávalo sa, že niekto umrel, či sa odsťahoval, alebo dievča sa vydalo a nemohlo už hrávať - a tak bolo treba porozprávať sa s nováčikmi. Stávalo sa, že ktosi nebol spokojný, chcel inú úlohu a toho bolo treba prísne napomenúť a zotrvať s ním v modlitbe, aby sa očistil od previnenia pýchou.
Môj brat hrával Piláta. Pri úcte, ktorú mu preukazovali, mohol hrať vari ktorúkoľvek úlohu - a nebolo mnoho takých - ale on sa vždy len zasmial a nahlas zvolal:
"Pontský Pilát! - to je predsa moja úloha!"
A bolo to tak, už roky hrával Piláta a všetci prikývli a on si rozjarene obliekol ťažkú vlnenú tógu a na hlavu nasadil vavrínový veniec miestodržiteľa. Mnohí si neskôr mysleli, že to bolo pod jeho vplyvom, ale nebola to pravda. Brat s obľubou hrával Piláta ešte skôr, než k nám prenikol čo len jediný chýr o ňom. Ale bol to môj brat, kto ho vyhľadal a neskôr aj priviedol k nám. Bol to môj brat, kto sa preňho nadchol a kto ho obdivoval, len čo v ktorejsi krčme, ďaleko odtiaľto, započul prvé - nesúvislé, zmätené a s nenávisťou vyslovované - správy o ňom. Pamätám sa na to veľmi dobre. Brat bol ako vo vytržení, striehol na každú príležitosť dozvedieť sa viac; každá zveličená fáma mu bola dosť dobrá. Potulní kramári a kadejakí študentíci pochybnej povesti dostali dobre zaplatené, len čo spomenuli jeho meno. Každého sa vypytoval, či nevie o ceste k nemu alebo o tom, kde práve pobýva. Neraz sa stalo, že - uprostred noci či počas práce - utrúsil poznámku a niekedy i vzrušene vykríkol: stretneme sa s ním! teš sa! - a ja som neveľmi mal k tomu čo povedať, ale s ohľadom na brata som sa zavše opýtal, kedy že máme očakávať hosťa a brat sa obyčajne zachmúril: tomu ty beztak nemôžeš rozumieť! - ale stávalo sa i to, že prišiel a láskavo - áno, vedel byť aj láskavý - ma chytil okolo pliec a opakoval: už čoskoro, už čoskoro!
Vy poznáte jeho reči a tak viete, o čom to prednášal na námestiach a prečo ho ľudia tak počúvali. Rozumiete i tomu, čím tak zaujal môjho brata a prečo sa túžil s ním stretnúť. Ale ja som to nepotreboval. Prirodzene, veľa som o tom počul, ako v tých rokoch asi každý (ľudia sa mu vyhýbali - i od nich bočil - a predsa jeho meno bolo počuť všade: tu vyslovené s hrôzou, tam s tvárou stiahnutou odporom; ľudia pri zmienke o ňom nadávali a prežehnávali sa, ďalší sa len nemo a trpko usmievali, iní sa rýchlo pokrižovali, ako keď sa spomenie meno antikristovo...), ale v skutočnosti som o ňom vedel len veľmi málo.
Iba o Judášovi viem všetko.
3.
Na tretí deň, počas Pašiových hier, zazrel môj brat - ešte v bielej tóge Piláta, v ruke odznaky moci - rímsky orol a zväzky prútov so sekerou - vo chvíli, keď diváci, preniknutí najpokornejšou zbožnosťou s hrôzou a posadnutosťou v hlase kričali svoje ukrižuj! - keď sa im tváre stiahli do kŕčov, len aby dokázali vysloviť to strašné slovo, ktoré musí vyznieť pravdivo a nenávistne - a to všetko pre úspech a naplnenie Pašií - jeho tvár, ktorú tak dobre poznal z posmešných karikatúr a ilustrovaných pamfletov.
Asi o týždeň neskôr ho priviedol k nám. Prišli neskoro v noci. Deň predtým brat odišiel na celé dopoludnie preč a nedal pokyn k odchodu, hoci podľa plánu sme sa už mali vydať smerom k Janovu. Po Pašiových hrách sa všetci cezpoľní porozchádzali a nebol najmenší dôvod zotrvávať tu, kde nás už poznali ako ošúchaný šesták. Bolo nemožné prilákať na námestie toľko ľudí, aby sa vystúpenie vôbec oplatilo. Mali sme síce v zálohe niekoľko nových čísel, ale tie sme podľa dohody mali po prvýkrát predviesť až v Taliansku. Rozhodol som sa brata napomenúť, ale on odsekol, aby som to len nechal na neho a staral sa o vlastné. Nemal som právo mu protirečiť a nebolo prečo to na neho nenechať, veď vždy to bol brat, kto dohodol trasu s impresáriom a podpísal zmluvu, ale tentokrát som vedel, že nemá pravdu, a preto som trval na svojom. Brat len mávol rukou a opäť kamsi odbehol. V tú noc ho potom priviedol k nám do maringotky.
Keď vošli, rozsvietil som, privítal oboch a chcel som sa utiahnuť niekam dozadu, kde by som nevyrušoval. Aj bratovi by to tak bolo po vôli; nepochyboval som, že túži byť s hosťom osamote a naozaj, hneď ho aj odvádzal bokom a začal mu čosi naliehavo a zanietene vysvetľovať. Hosť však podišiel ku mne s lampášom v ruke, aby mi videl do tváre:
- Judáš!
Nevedel som, čo odpovedať:
- Videli ste Pašie, pán môj?
Blahosklonne sa usmial:
- Videl. Judáša ste zahrali skvele.
- Ďakujem. Hrávam ho už pätnásť rokov.
- Pätnásť rokov hrať Judáša! Potom už možno pochopiť, že tak majstrovsky dokážete zachytiť tú vernosť a oddanosť najposlušnejšieho z učeníkov...
Bol som zmätený:
- Prepáčte, ale Judáš je zradca. Judáš zradil a...
- Nie, nie, to je omyl, mýlite sa, môj mladý priateľ! Iba slabé povahy - vari i vy, taký skvostný herec, ste iba slabou povahou? - chcú vidieť samostatnosť! - a veľkosť! - tam, kde jej niet. Nie veru, v celom tom príbehu je pramálo veľkosti.
Podišiel celkom ku mne.
- Pamätáte sa predsa: jeden z vás ma zradí! To nebol vzdych, ani trpké konštatovanie. Bola to výzva! Nie, bol to rozkaz.
Pokrútil som hlavou:
- V Pašiových hrách bijú Judáša, keď sa vytacká z chrámu, kde práve predal svojho Majstra: kopú doň a snažia sa ho opľuť, niekedy sa naň vrhne celý tucet chlapov a dá to potom námahu odtrhnúť ich od neho...
- Rozumiem. Prirodzený trest za zradu. Kiež by to tak bolo bývalo! Poznám toto opájanie sa silou, ktorej nikdy nebolo. Bol by hoden obdivu Judáš schopný vzbury; bol by krásny Judáš, ktorý by sa dokázal - v samote a mimo zákon - odhodlať ku zrade. K činu takému nezávislému...
- Nerozumiete mi. V Pašiových hrách, keď sa Judáš vytacká z chrámu, má hlavu sklonenú a žmúri očami, akoby sa bol práve uprene díval do slnka. Rukami tápa a užasnuto...
Zarazil sa.
- Akože? Judáš ako veľké decko? Nie Judáš ustráchaný, poslušný nástroj? Ani Judáš vzbúrenec? Fantastická myšlienka! Judáš, ktorý ani nevie, prečo zrádza! Judáš, ktorý sa vymkol zákonu, len aby naplnil zákon iný! Čistý Judáš, nevinný Judáš! Zaujímavé!
Ďalej som s ním nehovoril. Ani on už nepokračoval, lež obrátil sa k bratovi:
- Ale vaša postava! Pilát!
- V nej je to veľké z onoho príbehu? - servilne sa opýta brat.
- Áno. Pilát je pravá sila a veľkosť. Jeho skepsa, jeho víťazný a povznesený výsmech, ktorým sa ubráni, keď od neho chcú, aby sa zaoberal pletkami, ktoré sú hlboko pod jeho úroveň. Pilát sa často chápal ako človek váhajúci, plný vnútorných rozporov... nie! Pilát, priatelia, Pilát dokázal predovšetkým pohŕdať! Nádherne pohŕdať. Pohŕdať všetkým, čo ho nebolo hodné.
Brat sa usmial:
- Aj ja hrávam pätnásť rokov. Pätnásť rokov!
A hosť pokračoval:
- Ale je ešte iná veľkosť v tom príbehu. Smrť na kríži. To je tá pravá smrť, smrť, čo má silu ponížiť našu predstavivosť, ktorá mrzačí rozum a má v úmysle znásilňovať naše sny ešte tisíce rokov! Umučený! Zradený!
Prudko sa obrátil ku mne:
- K tomu potreboval vášho Judáša! Bez smrti a bez zrady by jeho učenie nevydržalo ani deň! Nemalo by právo na večnosť.
A hnevlivo dodal:
- Na dočasnú večnosť!
Brat na to povedal:
- A nie je možné predstaviť si smrť, ktorá by zatienila tamtú?
Hosťovi potemneli oči:
- Zaiste, priateľ môj, táto smrť dýcha veľkosťou; ale nie je to veľkosť neprekonateľná. Obaja, vy i ja, si vieme predstaviť inú smrť: schádzam dolu, slobodne a dobrovoľne, v ústrety tým, čo nás nenávidia, v ústrety davu, zlovestnému davu; davu, ktorý šalie, tisíchlavému davu. Či to nie je veľkolepý obraz? Rev oko nás je neznesiteľný - a nezrozumiteľný! - nepotrebujú kričať ukrižuj! - sami zostupujeme do ich rúk - a je nemožné rozoznať, ku ktorej tvári patria ktoré ruky. Napokon všetky tváre sa zmenili v jediný úškľabok. Už padla prvá rana, prvý kameň rozrazil čelo, prvá päsť zráža k zemi, prvé nechty nahmatali mäso... Načo tu aký súd! Čo v takej chvíli znamená Judáš? Nepotrebujeme hviezdy, aby sme pochopili smrť! Nepotrebujeme hviezdy, aby sme pochopili obeť!
A ak by nevypočitateľná náhoda zvrtla kocku šťasteny a my by sme vyviazli živí - čo by sme zvolali, vy i ja? Som falošný hráč! - a v hanbe by sme sa stiahli.
Otvoril dvere. Zavrátil som ho:
- Je ešte iná veľkosť v tomto príbehu: Pán bol pokúšaný diablom. A zvíťazil nad ním.
Obrátil sa ku mne a unavene povedal:
- Aj ja som bol pokúšaný diablom - alebo čímsi, čo sa za diabla považovalo - a nepochybujem, že ešte aj budem. Verte, je v našej moci to zvládnuť. Nebojím sa diabla.
- A Judáša?
- Judáša? Judáš, to je čosi iné. Áno, vedel by som sa báť Judáša. Vy by ste dokázali naučiť ma báť sa ho.
