v Zlatý glóbus. V kategórii najlepších zahraničných filmov mal Kolja silnú konkurenciu - belgicko-francúzsky Ôsmy deň, rusko-kazachstanskú drámu Kaukazský zajatec, taliansku snímku Luna e l`altra a francúzske dielo Ridicule, ktoré bolo údajne najväčším súperom Svěrákovho filmu. Vyhlasovanie je rovnaké ako pri Oscaroch, z piatich nominovaných filmov víťazí jeden a obálku rozlepia až priamo na pódiu. "Už sme zvyknutí, že tieto veľké ceny dostáva vždy niekto iný a my sme tam len do počtu, aby tam boli aj nejakí nominovaní. Vôbec sme na to neboli pripravení a ani sme neboli nervózni, pretože sme vedeli, že veľká česť je už samotná nominácia na Zlatý glóbus. A tak sme si potom poriadne zarevali, skutočne som si po dlhom čase zakričal z plného hrdla," hovorí pre SME Jan Svěrák. Na ceremoniál prišiel s otcom v smokingoch a v bielom lincolne. "Z limuzíny sme vystúpili po červenom koberci, pri ktorom čakali tisícky kamier a fotografov, ktorí, samozrejme, nesnímali nás, ale tie ich hviezdy, pretože my sme pre nich neznáme tváre. Na slávnosti nás čakala večera, sedelo sa pri okrúhlych stoloch. Jeden stôl bol pre desať ľudí a americká spoločnosť Miramax, ktorá Kolju v USA distribuuje, mala dva stoly. Celé to trvalo asi tri hodiny, čo je hrôza, pretože sa vysiela naživo do celého sveta. Telefonovali nám potom napríklad z Južnej Afriky, kde to takisto videli a gratulovali nám." Po udelení Zlatého glóbusu mnohí distributéri posunú premiéru na čo najbližší termín, v Taliansku a Brazílii uvedú Kolju už v polovici februára. Z filmu sa zároveň zrodil nádejný ašpirant na Oscara. "Vraví sa, že glóbus zvyšuje nádej na oscarovú nomináciu o 20 percent. Pýtali sme sa na to Miloša Formana, podľa ktorého sú Zlatý glóbus s Oscarom príbuzní. Sú to takí bratanci, ale Oscar je predsa len Oscar," pokračuje Svěrák, ktorý si na oficiálne vyhlásenie nominácií musí počkať do 11. februára.

Pobyt v USA trval viac ako tri týždne, počas ktorých Jan s otcom absolvovali 20 preletov cez celý kontinent a presne 126 rozhovorov s novinármi. Imigrační úradníci síce Zdeňka Svěráka spočiatku nechceli do krajiny pustiť, pretože ho podozrievali, že tam chce pracovať. Mal totiž listiny od distributérov z Miramaxu a úradníci si mysleli, že je to česká firma. S pomocou po slovensky hovoriaceho pracovníka sa však napokon situácia vyriešila a propagačná cesta autorov Kolju sa mohla začať. Niektorí americkí žurnalisti poznali i predchádzajúcu Svěrákovu tvorbu. Fiktívny dokument Ropáci, za ktorý v roku 1989 získal študentského Oscara, síce veľmi nie, ale Obecná škola (1992) nominovaná na Oscara im už bola známejšia. Dokonca i Jízda (1994), ktorá tam obiehala filmové festivaly. "Mnohí ľutovali, že si predošlé filmy nemohli pozrieť v kinách. Verím však, že záujem o Kolju spätne vyvolá i záujem o ne. Možno sa dočkáme, že sa tam po dlhom čase dostane aj Obecná škola. Určite to nebude taká široká distribúcia, akú má Kolja, ale aspoň do nejakého menšieho okruhu kín." Minulý piatok mal Kolja premiéru v New Yorku i Los Angeles a od 7. februára ho budú uvádzať v 16 mestách USA. Na newyorskej premiére si Jan a Zdeněk Svěrákovci odskúšali reakcie amerického publika. Do kina sa vypravili inkognito, nikto nevedel, že sú tam tvorcovia. Kúpili si vstupenky a zažartovali si, či ich nebudú musieť kúpiť päť, aby vôbec premietali. Ako Koljovi vo filme, keď chcel vidieť ruské grotesky No počkaj, zajac! "Boli sme prekvapení. Tisli sme si s otcom kolená vždy, keď diváci zareagovali na fór, pri ktorom sme ani nečakali, že ho zoberú. Dosť dobre im asi do titulkov preložili aj žartíky medzi češtinou a ruštinou. Napísali im to iným typom písma a smiali sa, i keď otec v metre lámanou češtino-ruštinou rozhlasom hľadá strateného Kolju. Keď povedal ,koniec hlásenia v ruskom jazyku`, roztlieskali sa." Po premietaní v San Diegu dokonca diváci povstali a aplaudovali, až ich museli Svěrákovci upokojiť ako učiteľ svojich žiakov. Všeobecne je známe, že diváci v USA neradi vnímajú titulky a preferujú dabing. Titulky sa navyše prekladajú oveľa úspornejšie než originálny dialóg a všeličo im uniklo. Kolju však napriek tomu chápali dostatočne. "Pre Američanov je zahraničný film iba bonbónik, sami si vyrobia 400 filmov ročne. Snímka z cudzej krajiny je tam len pre fajnšmekrov a inteligentného diváka. Našťastie, v krajine, ktorá má toľko obyvateľov, tvorí to malé percento inteligentných divákov veľkú masu návštevníkov kín," vraví Jan Svěrák. Diváci výrazne oceňovali pôsobivú technickú stránku snímky. "Čudovali sa, aký vysoký technický štandard má neznáma krajina niekde v Európe. Netušili, že tu vieme robiť také filmy. Najviac sa im páčila Praha a hovorili, že takéto filmy sú pre nich aj cestopisné a vzdelávacie. V sladkom obale príbehu sa nenásilnou cestou dozvedia o krajinách, o ktorých nemajú ani tušenia. O Českej republike vedia akurát to, že je tu ,Vaklav` Havel. Tak totiž čítajú meno Václav a dlho nám trvalo, než sme pochopili, o kom hovoria." Dokázalo takto vybavené publikum vnímať zachytenú československú realitu pred novembrovou revolúciou? "Asi to nepochopili ako my, ale už od začiatku film vznikal v zahraničnej koprodukcii a anglický producent strážil, aby tam boli všetky informácie aj pre cudzincov. Aby sa tam niekde povedalo, že Rusi boli v ČSSR ako okupanti, a aby bolo jasné, že ich vojenské nákladné kolóny nie sú česká armáda. My to poznáme podľa ŠPZ, ale ako to majú poznať napríklad Francúzi? Všetky tieto informácie tam preto museli byť. A dostali sme ich tam tak, aby to zasa Česi a Slováci nechápali ako príliš polopatistické. Aby sa nehovorilo: ,Och, tí Rusi sú opäť tu a prechádzajú ulicou...` Nás to neuráža a im to dáva dostatok informácií."

Pohľad režiséra na svoje dielo býva s odstupom času poznačený nespokojnosťou. "Nikdy nemôžete byť stopercentne spokojný. Film je ako dieťa a každé dieťa je nejaké. Musíte ho brať ako živú bytosť, ktorá je zrodená a už ju neprerobíte, má svoj charakter. Teší ma však, že Kolja funguje po celom svete a všade na divákov pôsobí. Napríklad v Rusku mi mnohí z nich hovorili, že keď vychádzali z kina, mali pocit, že by teraz mali byť aspoň dve hodiny dobrí." Film môže dokonca ovplyvniť tak, že inšpiruje na výber mena dieťaťa. Ako to bolo v prípade dvoch mamičiek v manhattanskej nemocnici, ktoré dali svojim synom meno Kolya. "To chcem zistiť, či sa ešte vôbec nejaké také deti narodia. Je to pre mňa neuveriteľné. Lekárke, ktorá nám to povedala, sme nechceli veriť. Jedni rodičia sú vraj Američania a druhí Íri. Mená vybrali noc potom, čo sa film začal premietať. Je možné, že mamičky boli v pôrodnici a otcovia išli do kina. Potom sa tak pod vplyvom filmu rozhodli," spomína dojatý Svěrák. Čím podľa neho mohol film vyvolať až takúto reakciu? "V Amerike sú na tom ešte horšie ako my. Sú tam vychovávaní k tomu, že treba vystupovať každý sám za seba, tvrdo a nikoho nepotrebovať. Všetko treba dokázať sám a ostatných ,očúrať`. A to má vplyv aj na priateľstvo, medziľudské vzťahy a rodinu. Najviac trpia tým, že nemajú skutočných priateľov. Film, ktorý je o tom, že mať niekoho rád a o niekoho sa starať môže znamenať viac, než byť bohatý, to je niečo, čo potrebujú počuť. Možno ich to nezmení, ale cítia, že tak je to správne. Niekto dokonca hovoril, že my sme si s tým kapitalizmom priniesli i jeho tienisté stránky. Každý tu začal budovať kariéru a robiť biznis, tak nemáme čas na priateľov. My sme urobili protiliek, antisérum proti uštipnutiu hadom a teraz ho vyvážame do Ameriky." A tak nejako sa rodí aj rozdiel medzi európskym a americkým filmom. "Keby to bol americký film, tak ten chlapec je sladký ako torta a nikto mu neverí. Jednoducho, bol by to ten ich ,sám doma`. A skončilo by sa to tak, že Libuše Šafránková sa bude s otcom o Kolju starať a vezmú sa. Alebo sa z Nemecka vráti Koljova mamička, takisto sa zoberú a budú žiť spolu, i keď nemajú nič spoločné. Iba preto, aby bol divák spokojný, že to dobre dopadlo," končí svoj rozhovor pre SME Jan Svěrák. S otcom tam využili i chvíle voľného času a rozprávali sa o ďalšom spoločnom filme. "Máme ho už vymyslený a otec to musí napísať. Nebudem prezrádzať, o čom bude, ale bude to taký veselý film, ktorý je zároveň i smutný..."