"Človek nikdy nesmie nad sebou zvážnieť natoľko, aby začal páchať nezmysly." Táto werichovská veta sa stala životným mottom nezvážneného a stále rozprávkovo vidiaceho Václava Šuplatu (1956), pri ktorého kolíske sa sudičky doslova tlačili. Bol autorom hier, režisérom a hercom v Divadle u Rolanda (1977-1989, Divadlo Faust, neskôr premenované na Modré divadlo); autor detských leporel Veverička nezbedníčka a iné zvieratká z lesa, Dobrý deň, deti, Abeceda; kníh Piati zázračníci (Bib Art, 1995), Nočná dúha (Vydavateľstvo P. Popelku); televíznych večerníčkov Bolo raz dávno, pradávno, Bol raz jeden zámoček, bol raz jeden hrad, Prečo... (v súčasnosti sa pripravuje ďalších sedem dielov); hraných filmových rozprávok Modré kráľovstvo - triptych (r. J. Chlebík), Modrý Jonatán (r. Ľ. Fifik), Rozprávka rozprávok (r. Ľ. Fifik), Kráľovstvo o rozprávke (r. V. Šuplata). Textársky sa podieľal na CD V. Patejdla Hudobná škola a Maškrtný bál; so skupinou Nový album pripravil CD Šušlavá ježibaba. Vo februári bude krstiť knihu Nafukovacia rozprávka (s ilustráciami J. Valtera), ktorá vyjde vo vydavateľstve Meritum.

# Ešte vás neomrzelo písať rozprávky?

"To určite nie. Kedysi dávno som utiekol do rozprávok, pretože je v nich tak, ako ja chcem. Je to svet, kde sa dá fantázia uplatniť viac ako v textoch pre dospelých. V rozprávke sa môže stať všetko, a to mi vyhovuje. Je to ako s mojou sfilmovanou Rozprávkou rozprávok, nad ktorou začal recenzent kedysi uvažovať, či je to rozprávka alebo je to inými slovami napísaná vec určená dospelákom. Je to zároveň jediná rozprávka, ktorá bola v nemilosti: po prvýkrát v roku 1986 a potom ešte raz v roku 1992. Preto usudzujem, že v rozprávke môže byť čosi zašifrované aj pre dospelých."

# V Nekonečnom príbehu I, ktorý bol z trilógie určite najlepší, sa odvíjal súboj medzi ríšou fantázie vytvorenej detským svetom a ničotou. Ako sa vám pozdával tento nápad?

"Myšlienka i námet sú geniálne, ale scenáristicky je tam veľa nedotiahnutých vecí. Taktiež bol krásny nápad, že cez bránu prejde iba ten, kto si verí. Atrei si veril, ale nakoniec aj tak skákal, lebo ho sfingy chceli zlikvidovať. Veril si? Asi nie, keď nakoniec po ňom skočili."

# Takže logické chyby a možno i poplatnosť akčnosti.

"Asi áno, námet bol však geniálny. Aby som sa však vrátil - fantázia je nesmrteľná a ničota nehrozí. Rozprávky sa, našťastie, vždy skončia víťazstvom dobra a ja verím, že to dobro je dosť silné na to, aby stále zvíťazilo. V mojich rozprávkach je to mierne pozmenené. Nestaviam zlo proti dobru, ale hlúposť proti humoru. Mám jedenásťročnú dcéru Nikolku a nechcem, aby išla do života s presvedčením, že dobro vždy vyhrá. Kedysi sme mali vládne heslo, že pravda víťazí. Vtedy som žiadal, aby sa dodalo, že nech aspoň remizuje."

# Ide o povestnú ozdravujúcu skepsu?

"Život jednoducho dokazuje, že nie vždy dobro víťazí. Kritika mi kedysi vyčítala, že aj keď poukážem na zlo či hlúposť, a humor pritom vyhrá, zlo netrestám, ale ho nechám niekde odísť. Obraňoval som sa, že takto je to v skutočnosti. Zlo je nezničiteľné a vyhráme nad ním tak, že naň poukážeme a ten, kto bol pri tom, tak si druhýkrát dá na niečo podobné pozor."

# Rozhodujúci je teda vtip prekonávajúci vonkajšie neduhy?

"Rozhodne áno. Každý, čo sa len trochu venuje reinkarnácii alebo ho zaujíma život po živote, a nie je nijak nábožensky zaťažený, pochopí, že život má dve hodnoty: lásku a múdrosť..."

# ... a ešte azda modré nebo nad hlavou.

"Bez debaty. Ešte by som k tomu pridal humor. Sú to hodnoty, ktoré majú zmysel... Jeden Američan sa mi smial, že toto môže vymyslieť len Európan."

# Asi nie sme natoľko pragmatickí.

"Sú jednoducho iní. Humor však jednoznačne považujem za zbraň. Nakoniec, povedal to už Werich, a možno už aj niekto pred ním: humor je zbraňou bezmocných. Umberto Eco v Mene ruže hovorí veľmi presne, čoho sa mocní báli - humoru. Obyčajnej Aristotelovej teórie o humore. Vedeli, že keď sa ľudia začnú smiať, tak sa ich nebudú báť. Výborným nápadom bolo, že kniha bola otrávená a kto si ju prečítal, zomrel. Táto múdrosť platí aj pre súčasnú slovenskú politickú scénu. Skúsme nezničiteľného odstrániť tak, že ho zosmiešnime. Naučme ľudí smiať sa z neho. V tej chvíli je bezmocný."

# Neviem, či máme dostatočne vyvinutý zmysel pre humor.

"Ale áno, len prežívame čudné obdobia. Stále kričíme o zviditeľňovaní, no my sa nepotrebujeme zviditeľňovať. Máme vraj ísť do Európy. Ale veď my sme v Európe. Ako keby sme boli nulami a chceme sa niekde dobabrať. Ak nastane obdobie, keď nevznikajú vtipy, tak je zle."

# V divadle ste si svoj humor mohli odskúšať, ale ako si testujete humor v knihách? Ponúkate overené texty, ktoré už raz zabrali?

"Mám svoje tajomstvo. Pri písaní som vlastne divák alebo čitateľ a píšem presne to, čo by som chcel na scéne alebo v knihe vidieť a počuť."

# Viete sa na seba pozrieť zhora?

"Myslím, že áno. To, že píšem veci, ktoré by ma rozosmiali ako diváka a zároveň dokážu aj iných, je dar od Boha. Nemôžem sa tým však chváliť, lebo na tom nemám nijaký podiel."

# Je však dobré, že o tom viete...

"Treba to jednoducho prijať, len potom treba vylúčiť prílišnú namyslenosť. Werich rád hovorieval, že často sa ucho čuduje, čo huba hovorí. Stáva sa mi v spoločnosti, že neviem, čo poviem. Isté slovo vo mne evokuje spojenie slovíčok, reagujem na to - ľudia sa zasmejú a ja mám z toho radosť. Robiť to však programovo, by som asi nedokázal."

# Vaše dielo je akási ľudská komédia z konca dvadsiateho storočia. Ba dokonca ešte aj píšete v noci ako Balzac...

"Raz som to už povedal a trvám na tom aj dnes, že každé dielo, čo človek vytvorí, je spolovice spoveďou a spolovice prezradením túžob autora. Aspoň moje veci takými rozhodne sú. Píšem však knihu, mám z nej dokonca radosť, no potom idem do kníhkupectva, vidím stovky kníh okolo seba a pýtam sa, prečo mám ešte niečo pridať k tomuto množstvu."

# S takýmito myšlienkami určite nie ste sám...

"To si uvedomujem. Keď si moju knihu niekto kúpi a povie, že sa mu páčila, tak to je ten skutočný honorár a je mi dobre. Ak by som sa mal vrátiť k Balzacovi, dúfam, že sa mi nestane, aby som v polovici spovede a vyjadrenia túžob dospel k tomu, že aj tak je to zbytočné. Všetky rozprávky majú totiž tú výhodu, že budú mať vždy poslucháča či diváka, lebo deti vždy budú. A autor rozprávok by mal na to aj myslieť."