Medzi indickými novinármi a inými odborníkmi, ktorí sa minulý týždeň zúčastnili na medzinárodnom filmovom festivale v indickom meste Trivandrum, možno prekvapujúco nájsť i dosť priaznivcov slovenského a českého filmu. A to je čo povedať, pretože bežní Indovia zaraďujú zemepisne napríklad Českú republiku občas do Ameriky, inokedy do Austrálie a festivalový vodič sa dokonca domnieval, že "leží neďaleko Európy". Medzi najoceňovanejšie české a slovenské filmy posledného obdobia tu patria Svěrákov Kolja, Václavov Marian a Hanákove Papierové hlavy. Na panelovej diskusii sa hovorilo aj o festivale v Karlových Varoch, ktorému sa podarilo nabrať dych, čo riaditeľ parížskej Federácie asociácií filmových producentov FIAPF André Chabeau pripísal na konto konkurenčnej pražskej prehliadky, ktorá svoju existenciu skončila v dlhoch, nechala Varom otvorené dvere do sveta a zabezpečila im možné znovuzískanie kategórie A.
K objavom indického festivalu, ktorý stále zostáva nesúťažným, patril stredometrážny dokument Neporaziteľný o osemročnom chlapcovi, ktorý odišiel od rodičov do Kalkaty, kde sa zamestná ako pomocník v rodine úradníka, miesi cesto na placky, masíruje svojich pánov, zametá, venčí psa a sníva, že keď bude veľký, kúpi si telefón a zavolá rodičom. Medzi filmami z ďalších krajín bola väčšina tých, ktoré už pred dlhším časom obehli iné festivaly. Diváci mohli vidieť napríklad víťaznú snímku vlaňajšieho karlovarského festivalu - Kaukazského zajatca od režiséra Sergeja Bodrova, dokument Ulricha Seidla Zvieracia láska i niektoré hity z Cannes, ako napríklad Tajomstvá a lži od Mika Leigha či európsky film roka 1996 Trieštenie vĺn od Larsa von Triera. Z postkomunistickej Európy sa predstavili Zanussiho Cval, Wajdov Veľký týždeň a Dragojevičova škandálna apoteóza vojny Pekné dedinky pekne horia, v ktorej sú streľba a krv povýšené na opartistický zážitok. Nový pohyb filmu k rýchlemu gestu a obrazu dokumentuje popri Dragojevičovi aj kolumbijský príspevok Loď snov, zachytávajúci cestu šiestich čiernych pasažierov do New Yorku a patriaci k trojlístku filmov ročne vyrobených v tejto krajine. Retrospektívy sa dočkali dvaja geniálni umelci 20. storočia - Marcello Mastroianni a Krzysztof Kieslowski, o ktorom hovoril i dokumentárny film jeho asistenta Krzysztofa Wierzbického s názvom Mám sa tak-tak, vlani ocenený v súťaži dokumentov na festivale v Karlových Varoch. Indickí diváci majú zrejme problémy s príliš meditatívnymi filmami z Európy a dávajú prednosť filmovému optimizmu. Ich náklonnosti však nie je možné detailne odpozorovať, pretože počas predstavení akýchkoľvek snímok odchádza postupne z kina dobrá polovica divákov, prichádzajú iní a nikomu to neprekáža.
Autor: Trivandrum, India
