Milan Rehák zdegradovaný na ministra? *Medzi kandidátmi na členstvo vo vláde sa spomína aj šedá eminencia slovenskej privatizácie

Napriek dobrému zdraviu musel minister Schenk "zo zdravotných dôvodov" svoj úrad opustiť. Jeho kolega Alexander Rezeš, ktorý sa pre krehké zdravie na rokovaniach vlády takmer nezúčastňuje a príliš sa nezdržiava ani na ministerstve, zatiaľ odísť nemohol.

Vraj ho nemá kto nahradiť. Okrem pretendentov, pre ktorých by bolo členstvo vo vláde úžasným povýšením, spomína sa ešte jeden kandidát. Lenže pre neho by ministerský post znamenal hlbokú degradáciu. Ak by sa totiž Milan Rehák, viceprezident Prezídia Fondu národného majetku, predseda Výkonného výboru FNM, stal ministrom dopravy, pôšt a telekomunikácií, klesol by z pozície zvrchovaného pána nad štátnym majetkom v hodnote mnohých desiatok miliárd korún na funkciu bežného šéfa rezortu, akých je vo vláde tucet. Musel by presadnúť zo svojho služobného auta za tri milióny do priemerného BMW a jeho mesačný príjem by sa z odhadnutých 268 tisíc znížil na smiešne nízky plat člena Mečiarovho kabinetu. Pred otázkou, či sa pán Rehák stane členom vlády alebo nie, preto dáme prednosť inej, oveľa dôležitejšej téme: Ako sa stal osobou, pre ktorú je ministerský post degradáciou?

Profesionálna dráha inžiniera Reháka nebola ničím výnimočná. Po absolvovaní strojárstva na SVŠT takmer dve desaťročia pracoval v sklárskom výskume. Jeho cesta k výšinám sa začala v roku 1991, keď si našiel svoje miesto v orgánoch HZDS. Potom sa stal poslancom Federálneho zhromaždenia Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky. Keď spolu s ďalšími odhlasoval zákon o zániku ČSFR, a teda i zánik svojho mandátu, bol z neho predseda Okresného predstavenstva HZDS v Trenčíne i prednosta okresného úradu. Jeho hviezdny čas nastal po dlhej parlamentnej noci v novembri 1994.

HROMADNÁ VÝROBA

VYVOLENÝCH

Okrem mnohých iných katastrof vtedy nastupujúca vládna koalícia odhlasovala aj zásadnú zmenu v privatizácii. Vzala vláde právomoc rozhodovať o priamych predajoch štátnych podnikov a dala ju Fondu národného majetku. Presnejšie - deväťčlennému prezídiu, ktoré hneď a zaraz zvolila. Štefan Gavorník, prezident Prezídia FNM, v júni 1996 prezradil verejnosti, aké je politické zloženie tohto najvyššieho orgánu privatizácie: "HZDS tam má šesť ľudí, ZRS dvoch a SNS jedného." Viceprezidentom prezídia sa stal náš človek - Milan Rehák.

Len jeden-jedinký raz vládna väčšina odhlasovala v parlamente zákon, ktorým ubrala vláde z kompetencií. Vzala jej akurát právomoc rozhodovať o privatizácii... Dôvod zmeny bol prostý. Posúkromňovanie, o ktorom rozhodovala vláda, bolo v zásade kontrolovateľné. Jej rokovania sa zaznamenávajú na magnetofónové pásky, na dôvody rozhodnutí sa mohli pýtať novinári, do konkrétnych záležitostí sa smel zastarieť Najvyšší kontrolný úrad, premiéra i ministrov majú právo interpelovať poslanci. Fondu národného majetku tieto nepríjemnosti nehrozili. Privatizačné rozhodnutia sa rodili v nekontrolovateľnom prítmí jeho prezídia. Politické špičky koalície rozhodovali prostredníctvom svojich ľudí v ňom a ešte z toho mali prémiový pôžitok - mohli predstierať, že s rozhodovaním fondu nemajú nič spoločné.

Dňa 21. novembra 1996, po dvoch rokoch od spáchania činu, vyniesol Ústavný súd SR nález, podľa ktorého koaliční poslanci vzali svojej vlastnej vláde exkluzívnu právomoc protiústavne. Fond národného majetku teda dva roky privatizoval podľa zákona, ktorý odporuje Ústave SR. Treba povedať, že to boli neuveriteľne plodné roky. V čase zákonnej nezákonnosti stihol fond rozdať majetok za desiatky miliárd korún. Hlavným producentom hromadnej výroby vyvolených bol práve pán Rehák.

DEVIATI PRIPRAVILI,

ŠIESTI SCHVÁLILI

Máloktorý prezident sa tak snaží spopularizovať svojho viceprezidenta ako Štefan Gavorník Milana Reháka. Ak niekto sústavne verejnosť upozorňoval na svojho podriadeného ako na skutočného šéfa slovenskej privatizácie, tak práve prezident prezídia. Okrem sklonu k alibizmu mal na to pán Gavorník aj iný vážny dôvod.

Novembrovou novelou zákona o privatizácii prisúdila vládna väčšina rozhodovaciu právomoc Prezídiu FNM. Tento rozhodovací orgán si však podklady pre svoje ústave odporujúce akty sám nepripravoval - on "iba" schvaľoval, čo mu predložili. Právo predkladať konkrétne návrhy zostalo Ministerstvu pre správu a privatizáciu národného majetku SR, ale - čo bola novinka - dostal ho i Výkonný výbor FNM. Jeho predsedom sa stal Milan Rehák. Keďže riadil prípravu rozhodnutí a dohliadal aj na ich schvaľovanie, získal postavenie najdôležitejšieho muža slovenskej privatizácie.

Od februára 1995 sa rozbehli prvé priame predaje, no nie podľa návrhov ministerstva privatizácie, ale predsedu výkonného výboru... Tento faktický stav sa po niekoľkých mesiacoch zmenil aj na stav právny - novembrová novela bola opäť novelizovaná. Ministerstvo privatizácie, zriadené s cieľom premeny štátneho majetku na súkromný, stratilo možnosť predkladať návrhy Prezídiu FNM. Stratilo tým aj hlavný dôvod vlastnej existencie, zato však existovať neprestalo. Minister a jeho úradníci chodili a chodia do úradu a tvária sa, že vykonávajú prácu - lenže v skutočnosti ich džob prevzal Výkonný výbor FNM. Pán Bisák, ktorého do vlády nominovalo Ľuptákovo ZRS, nemal a nemá ani najmenší vplyv na to, čo, kto, ako a za koľko bude privatizovať. O tom všetkom rozhodovalo jedenásť ľudí Výkonného výboru FNM. Jeho politické zloženie opäť prezradil pán Gavorník: "Dvaja zo SNS, nik zo ZRS a deviati z HZDS." Čo deväť ľudí HZDS vo Výkonnom výbore FNM pripravilo, Milan Rehák vzal a odniesol na schválenie šiestim ľuďom HZDS v Prezídiu FNM. Pán Rehák mal zvrchovanú moc presadiť všetko, čo presadiť mal, a nik mu v jeho poslaní nemohol zabrániť. Nik - ani Najvyšší kontrolný úrad, ani prezident Gavorník, ani parlamentná väčšina či minister hospodárstva, ani koaliční partneri... Napokon vraj ani premiér. Príklady nasledujú.

HOCIKTO PRIVATIZUJE

HOCIČO

V máji 1996 Prezídium Fondu národného majetku prisúdilo Piešťanské kúpele Spoločnosti zamestnancov piešťanských kúpeľov - taký názov dali svojej akciovke štyria vrcholoví manažéri štátneho podniku a miestny predseda odborov. Kúpele dostali za 302 miliónov, pritom iná firma za ne ponúkla 1,2 miliardy. Navyše páni manažéri, kým si štátny podnik sprivatizovali, stihli mu poriadne pustiť žilou. Podľa Vladimíra Jancuru, ktorý sa týmto prípadom zaoberal veľmi podrobne, za dva roky, len vďaka tomu, že ako riadiaci pracovníci vydali isté smernice, získali pre svoju súkromnú "spoločnosť zamestnacov" takmer 100 miliónov korún. Najvyšší kontrolný úrad zistil, že firma riaditeľov štátneho podniku viackrát porušila zákony pri samotnom svojom vzniku, pri zvyšovaní základného imania, pri uzatváraní pracovných zmlúv i hospodárení s majetkom. Preto NKÚ "na základe kontrolných poznatkov odstúpil zistené skutočnosti na prešetrenie orgánom činným v trestnom konaní..." Kým jeden orgán spoločnosť prešetroval, iný spoločenský orgán jej posunul majetok v účtovnej hodnote za miliardu 600 miliónov. Pritom cena trhová je oveľa, oveľa vyššia... Prezident Prezídia FNM nebol veľmi nadšený, keď sa schyľovalo k rozhodnutiu - raz dokonca tento bod programu stiahol z rokovania. Ale na ďalšej schôdzi sa predsa len hlasovalo: "Prezídium je demokratický orgán, ktorý má deväť ľudí, osem tam vtedy bolo, päť s tým súhlasilo, traja boli proti," povedal Štefan Gavorník a ako dobrý žiak predsedu Ľuptáka ešte dodal: "Taká je demokracia, to sme tu asi chceli mať, nie?" Ak orgán, ktorý dostal svoju právomoc protiústavne, zneužije svoje postavenie a rozhodne proti verejnému záujmu, potom je podľa Gavorníka na vine demokracia...

Tlač domáca i zahraničná dlhé mesiace písala o krikľavom výskyte "demokracie" na Slovensku. O tom, ako Biotiku v Ľupči dostala firma, ktorá nedisponovala ničím - pravda, okrem poštovej schránky. O privatizácii bratislavského Chempiku, kde jeho "nadobúdateľ" udal neexistujúcu adresu, o privatizujúcom Severoslovenských celulózok a papierní v Ružomberku, ktorého sídlo bolo totožné s adresou asanačného kafilerického podniku. Majiteľ kafilérie bol totiž v predstavenstve firmy, ktorá prišla k štátnemu podniku, čo za rok vyprodukoval zisk 2,2 miliardy Sk. Na otázku redaktorky Laukovej, prečo sa zúčastnil na privatizácii celulózok a papierní, odpovedal v duchu doby: "Dnes hocikto hocičo privatizuje. Spýtajte sa pána Konárika, prečo sprivatizoval pivovary, pána Čupku, prečo sprivatizoval mäsokombinát..." Na skutočnosti, že "dnes hocikto hocičo privatizuje", mal pán Rehák svoj nemalý podiel. Svoj podiel však mal aj inak.

OBIDVAJA VEDIA,

OBIDVAJA MLČIA

V júli 1995 prijali poslanci NR SR zákon, ktorým zaradili VSŽ Košice medzi 45 strategických podnikov, v ktorých sa mal "zabezpečiť vplyv štátu". Minister Ducký vysvetlil dôvod: "Bez nich sa nedá urobiť žiadny kovový plot ani na poslednej dedine..." Presvedčená vládna väčšina zákon odhlasovala. Už o desať dní však Prezídium FNM rozhodlo, že všetky akcie VSŽ vo vlastníctve fondu predá spoločnosti Ferrimex... Tým zanikol akýkoľvek podiel štátu na majetku superstrategického podniku. Zanikol proti vôli parlamentnej väčšiny i zodpovedného ministra... A nič sa nestalo. Namiesto toho, aby páni z prezídia či výkonného výboru zvažovali, či nebudú odvolaní, že konali proti zákonu, zachovali pokoj. Ani Ján Porvazník, podpredseda výkonného výboru, nepodľahol panike: "Nemá veľký význam fetišizovať tento zákon len preto, že sa tam skloňujú slová ako strategicky dôležité podniky." Napokon, aj keď štát prišiel o všetko, čo mu vo VSŽ patrilo, fond dopadol lepšie. Vplyvný pán z FNM v dozornej rade železiarní zostal, hoci už nikoho nezastupuje. Jeho meno je Rehák...

O rok neskôr, v máji 1996, predseda Výkonného výboru FNM zvolal stretnutie vybratých členov Dozornej rady Slovenskej poisťovne. Prezident Gavorník, ktorý tušil, čo sa chystá, vystríhal svojho viceprezidenta, aby sa vyvaroval "stínania hláv". Pán Rehák ho ubezpečil, že k žiadnym zmenám vo vedení poisťovne nedôjde - vzápätí boli z predstavenstva i dozornej rady odvolaní exponenti SNS a ZRS. Zoči-voči tejto vierolomnosti pán Gavorník vyhlásil: "Je veľmi smutné, že niektorí členovia VV FNM vlastne postavili prezídium do úlohy štatistov a čo je oveľa horšie, z koaličných partnerov, teda SNS a ZRS robia outsiderov." Celý jún trvala akútna koaličná kríza. Až dovtedy, kým sa páni Ľupták a Slota so svojím postavením outsiderov nezmierili. Ich ľudia museli z poisťovne odísť. Milan Rehák v jej dozornej rade zostal.

Začiatkom augusta 1996 Naftu Gbely na návrh výkonného výboru prezídium fondu prisúdilo Druhej obchodnej spoločnosti. Za pol miliardy, hoci za ňu mohlo dostať najmenej 3,2 miliardy. O niekoľko dní ešte aj Darmova STV ukázala "sídlo" Druhej obchodnej - ošarpaný dom, obrastený burinou. Jediným príznakom života v jeho okolí bola čierna poštová schránka s názvom firmy... Škandál bol taký veľký, že s ním nechcel mať nič spoločné ani premiér. Na konci augusta, keď sa ho novinári spýtali, ako to je s Naftou Gbely, odpovedal, že nemá takú sumu poznatkov, aby k tomu mohol zaujať názor. Vraj nevie, čo je predmetom privatizácie, nevie, kto je privatizujúcim, nepozná podmienky, za ktorých sa privatizovalo. To, čo ani po mesiaci údajne premiér nevedel, vedel Milan Rehák od samého začiatku. Vladimír Mečiar zas vedel, že vie. Z čoho sa dá usúdiť, že aj my vieme, že obidvaja vedia a obidvaja mlčia. Jeden v športovej hale a druhý v dozornej rade Nafty Gbely...

ÚSTUP Z POZÍCIÍ?

Viceprezident Prezídia FNM a predseda jeho výkonného výboru rozhovory neposkytuje. To, čo z neho dostal redaktor Práce, je výnimkou, ktorá potvrdzuje pravidlo. Keďže si nevšíma novinárov, o to viac si novinári všimli jeho. Alica Ďurianová si dala tú námahu a spočítala, aký príjem má pán Rehák zo všetkých svojich funkcií a členstiev v dozorných radách. Podľa jej výpočtov "je priemerný hrubý mesačný príjem M. Reháka minimálne 268 000 korún". Martin Krno sa zas zaujímal, prečo auto pána viceprezidenta stálo až 2,9 milióna korún. Okrem iného aj preto, lebo je "aj s dreveným obložením interiéru a plyšovými kobercami". Zita Sujová sa zaoberala bytovými pomermi predsedu výkonného výboru a zistila, že pán Rehák si z ponuky FNM vybral byt štvorizbový za 1 283 546 Sk, pričom jeho trhová hodnota je o celý milión vyššia. Okrem toho získal byt aj pre svoju dcéru a ponechal si aj svoje staré bývanie v Trenčíne. Ako hovoria priatelia z vládnej koalície, vysokí činitelia majú právo na primerané podmienky... V bytovom ohľade doprial pán viceprezident nielen sebe, ale aj svojim spolupracovníkom. Pozri stručný prehľad.

Ak Milan Rehák bude ministrom, nikto nepovie, že sa ním stal pre peniaze. Ako člen vlády stratí nielen svoje skvelé spoločenské postavenie, ale aj členstvo v dozorných radách. Čo nestratí, sú zásluhy. Práve pre to, čo za dva roky pre svoje hnutie a pre posúkromňovanie na Slovensku urobil, si naozaj nezaslúži, aby ho ktokoľvek zdegradoval na radového člena vlády.

Spolupracovníci M. Reháka, nadobúdatelia bytov FNM

Členovia Výkonného výboru FNM:

Peter Polónyi

Igor Pinkava

Dušan Švantner

Michal Dirga

Karol Danys

Jozef Kniebugel

Eduard Šimko

Jaroslav Bilík

Riaditelia odborov FNM:

JUDr. Bruno Čanády