Pani Janušková, susedka prízemného bytu na jednom z bratislavských sídlisk, v ktorom vo štvrtok 9. januára našiel 34-ročný otec štrnásťmesačnej Veroniky takmer vykrvácané telo svojej dcérky, zvraští tvár do bolestivého kŕča. "To je strašné, čo sa stalo, stále musím myslieť na tú malú. Bola ako anjelik, krásna, vždy čistá, dobre živená, často cupitala k mojim dverám a kričala - teta, teta." O ľuďoch v byte, kde sa odohrala tragédia, keď matka (po čine ušla a polícia ju zadržala až v sobotu 11. januára v Považskej Bystrici) v skrate posiala telíčko Veroniky dvadsiatimi dvoma bodnosečnými ranami, toho pani Janušková veľa nevie. Spomenie si, že hádky nepočula a že dievčatko chodilo vždy pekne oblečené. O manželoch, s ktorými sa stretávala iba vtedy, keď niečo potrebovali, vie len toľko: Veronikin otec je inžinier a matka, vraj často zamyslená a uzavretá mladšia žena, nepracovala - bola na materskej. Starej pani zvlhne pohľad: "Veronika, chúďa malé, a ako sa teraz má?" MUDr. Oľga Bandžáková, zástupkyňa primára ARO Detskej fakultnej nemocnice s poliklinikou akad. L. Dérera na Kramároch otvorí dvere do izby, kde, obložená resuscitačnými prístrojmi, leží Veronika. "Keď ju otec priviezol, bolo skoro neuveriteľné, že ešte žila, toľko krvi stratila. Srdce, obličky, mozog utrpeli nedostatkom kyslíka, museli sme jej viackrát vymeniť krvný obeh," povie doktorka a letmo skontroluje číselné hodnoty na displeji za hlavou malej pacientky s krvnou skupinou O Rh negatív. "Podarilo sa nám ju stabilizovať, no jej stav je stále kritický."