Ústava upravuje niekoľko spôsobov zániku (straty) mandátu poslanca NR SR. Patrí sem aj odmietnutie zložiť sľub alebo zloženie sľubu s výhradou, prípadne právoplatné odsúdenie poslanca za obzvlášť závažný úmyselný trestný čin. Mandát môže zaniknúť aj tým, že poslanec sa ho vzdá na základe prejavu jeho vôle.

Ústavný súd po preskúmaní jednotlivých stránok konania NR SR, ako aj prejavov vôle vykonaných navrhovateľom v súvislosti so zánikom jeho mandátu poslanca NR SR dospel k záveru, že ten prejav vôle, ktorý NR SR vzala na vedomie a posúdila ho ako platné vzdanie sa funkcie poslanca, nemal jednoznačne tie kvalitatívne znaky konania (právneho úkonu), ktoré by mohli objektívne viesť k platnému vzdaniu sa funkcie poslanca Národnej rady SR.

Napriek existencii spolu piatich písomne a verejne prezentovaných a dokumentovaných prejavov vôle, ktorými navrhovateľ dal jednoznačne najavo (predovšetkým Národnej rade SR), že sa nevzdáva a do konca funkčného obdobia Národnej rady SR sa ani nevzdá svojho mandátu poslanca Národnej rady SR, táto vzala na vedomie len jediné jeho vyjadrenie (prejav vôle), a to vyjadrenie č. 2, ktorého obsahom bolo vzdanie sa funkcie poslanca a ktoré navyše navrhovateľ v ďalších svojich vyjadreniach označil za podvrh, resp. falzifikát. Tým Národná rada SR akceptovala iba jediný prejav vôle navrhovateľa (vyjadrenie č. 2) a len tento prejav vôle uznala za právne relevantný, t. j. taký, s ktorým objektívne právo spája následky. Zároveň týmto postupom odmietla uznať právnu relevanciu tých prejavov vôle navrhovateľa, ktoré boli obsahom vyjadrení č. 1, 3, 4, 5 a 6 a to i napriek tomu, že u týchto vyjadrení nemohli v žiadnom prípade nastať akékoľvek pochybnosti o hodnovernosti týchto prejavov vôle, na rozdiel od vážnych výhrad týkajúcich sa práve vyjadrenia č. 2.

Vzdanie sa funkcie poslanca podľa čl. 81 ods. 1 ústavy je jednostranný právny úkon poslanca, vyvolávajúci následok v práve verejnom, ktorý môže vykonať len osobne a výlučne len na základe slobodne a vážne prejavenej vôle. Rozhodovať o vzdaní (nevzdaní) sa funkcie poslanca je výlučným právom poslanca, keďže poslanec podľa čl. 73 ods. 2 ústavy vykonáva mandát osobne podľa svojho svedomia a presvedčenia a nie je viazaný príkazmi. Preto sa ho môže vzdať len osobne, na základe vlastného a predovšetkým nespochybniteľného prejavu vôle. Navrhovateľ viackrát opakovane, jednoznačne a bez akýchkoľvek podmienok popieral, že prejav vôle, ktorý je obsahom písomného vyjadrenia č. 2, je prejavom jeho vôle. Ústavný súd, berúc pritom do úvahy všetky fakty, ktoré v danej veci obstaral a podrobne sa s nimi oboznámil, dospel k záveru, že vyjadrenie č. 2 (list navrhovateľa Národnej rade SR z 26. novembra 1996, ktorým jej oznámil, že sa vzdáva funkcie poslanca) nie je svojím obsahom prejavom jeho slobodnej a vážnej vôle, považuje ho na základe viacerých skutočností iba za fiktívny prejav vôle.

Tým, že Národná rada SR odmietla vziať do úvahy iné slobodné, vážne a predovšetkým právne relevantné vyjadrenia vôle navrhovateľa ako jej poslanca (najmä jeho písomné vyjadrenie č. 3), nielenže nemienila rešpektovať čl. 73 ods. 2 ústavy, čím súčasne neuznala právo navrhovateľa vykonávať mandát poslanca osobne, ale neuznala ho ani ako právnu osobnosť, subjekt práva spôsobilý vykonávať právne úkony a vyjadrovať svoju vôľu, ktorú, ak vyhovuje požiadavkám platného práva, je nevyhnutné rešpektovať.