však tenis, pingpong, futbal či bratislavskú ligu v hokejbale. Ale najčastejšie divadlo. Už niekoľko sezón sa objavuje v Astorke, kde dostal menšie príležitosti v najúspešnejších predstaveniach ako Cyrano, Kabaret, Macocha, Hlava medúzy... A tieto divadelné prázdniny mu priniesli splnenie ďalšieho sna - nakrútil svoj prvý film. (Hoci v jednom už hral. Síce iba v komparze, ako vraví - bol päťstým v dave, no robil štafáž akčnej hviezde, akou je Charlie Sheen.)
Napriek tomu, že si vyučený hodinár, dnes herec na voľnej nohe, voľna zatiaľ veľmi neužil, považuje leto za vydarené. Júl prežil neďaleko Prahy pri nakrúcaní snímky Je treba zabiť Sekala. Spoluhercami mu boli najmä poľskí herci, z českých napríklad Jiří Bartoška. "Hral som zápornú rolu. Záprdek vo filme stelesňoval zlo, ktoré pretrvalo." Nakrúcanie vraj bolo veľmi príjemné, tvrdú filmársku robotu prekladali príjemné večerné posedenia v bare. Ľudovíta veľmi potešilo, keď ho "na pľac" prišiel pozrieť kamarát z Astorky - herec Vlado Hajdu, ktorý neďaleko tiež pracoval. Vôbec, ľudia z Astorky hrajú v Cittelovom živote kľúčovú rolu. Zavolali ho do divadla, dodali mu sebavedomia, aby prijal filmovú ponuku a vraj majú na svedomí i to, že o ňom režisér Jaroslav Rihák pred časom nakrútil pre STV dokumentárny film.
Kvôli divadlu opustil Ľudovít Cittel otcovu firmu, kde robil agenta i pôvodnú profesiu hodinára. Hodiny vraj už opravuje iba kamarátom, no za hodinárstvom mu nie je príliš ľúto. "Chcel som byť zlatníkom, ale neotvárali ročník. Bavila ma aj jemná mechanika, tak som sa vyučil za hodinára."
Ako sa hodinár dostal k divadlu? Prvú rolu, v Hlave Medúzy, mu ponúkol Milan Lasica. "Mal som vtedy už za sebou pár televíznych rozprávok, keď mi zrazu zatelefonovali z Astorky, či by som nechcel skúsiť hrať divadlo. Pán Lasica by ma vraj rád videl. Bol som z toho úplne hotový. Mal som trému, predsa len divadlo je niečo celkom iné než televízia. V Astorke ma už čakali: Boris Farkaš, Marián Zednikovič, Maťo Landl, Marta Sládečková, režisér pán Lasica. Od začiatku mi vraveli - zvládneš to! Dali mi text, čosi som prečítal a oni, že ma berú. Spočiatku som mával veľkú trému, no postupne ma divadlo začalo ohromne baviť." Ľudovít Cittel už spolupracoval so všetkými režisérmi Astorky - Lasicom, Polákom, Nvotom. Vyskúšal si situačnú komédiu, lyrickú drámu (dodnes vraj v zákulisí sleduje s obdivom Milana Lasicu, čo v Cyranovi dokáže s veršom), dokonca aj muzikál. V Kabarete však neznášal svoj kostým opice. "V opičej srsti som sa strašne potil, nedalo sa dýchať, a to som musel zvládať choreografie na kolieskových korčuliach!"
V Cittelovskej rodine sú štyri deti. Ľudovít má dve staršie sestry - dvojčatá a mladšieho brata. Tomu je vraj teraz určite dobre, lebo je dva mesiace v Chorvátsku. U sestry, ktorá sa tam vydala pred šiestimi rokmi. Zvyšok leta tu strávi aj Ľudovít, chodieva sem každé leto. "Aj počas vojny, keď sa sem bálo cestovať celé Slovensko. Pýtali sa ma, čo tam chodíš pašovať samopaly? Kde však žije moja sestra, bol absolútny pokoj. Vojna sa odrazila akurát na drahote."
To, že Ľudovít Cittel nedosiahol vojenskú mieru, ho netrápi. "Som, aký som, viem s tým žiť. V puberte ma akurát trápilo, že sa mi vždy páčili najvyššie dievčatá." Dôležitejšie však bolo, že od malička ho obklopovali kamaráti. "Keď sme sa presťahovali do Petržalky, rodičia sa báli, že si tu nenájdem priateľov. Pritom pomaly nemôžem prejsť po ulici, aby som sa s niekým nepozdravil." Chodil do základnej školy na Hubeného a Buďonného ulici. Rodičia neuvažovali o špeciálnej škole. Medzi spolužiakmi sa cítil dobre, veľa spolu chodievali športovať. Akurát vtedy bolo zle, keď vyhrával. "Chlapci sa hnevali, že ich ten malý porazil." Medzi telesne postihnutých ľudí sa Ľudovít dostal až v strednom odbornom učilišti na Mokrohájskej ulici. "Dovtedy som sa nezaoberal tým, že som iný, neuvedomoval som si svoju postavu. A zrazu som tu videl pohromade ľudí s oveľa horšími problémami, než mám ja. Priveľmi sme sa nezblížili, skôr vo mne zanechali dojem niektorí učitelia. Tí, čo sa učili, boli často zatrpknutí, nepodarilo sa mi nadviazať bližší kontakt. Neviem, čím to bolo. Vari preto, že ako jediný som dochádzal. Pre mňa o druhej škola skončila a šiel som domov. No oni zostali sami, vyčlenení v internáte. A ešte aj ten ležal na okraji mesta."
Ľudovít stále býva u rodičov. Je mu tu dobre, aj keď občas bývajú menšie zvady. Najmä preto, že chodí neskoro domov. "Ja som však veľmi spoločenský. A oni ma stále berú ako dieťa, hoci mám už dvadsaťosem rokov." V deň nášho stretnutia sa však herec ponáhľal domov. Vraj musí opraviť hodiny, ktoré ráno zastali. Aby to nebolo ako s tou kováčovou kobylou. Keď som mu na druhý deň telefonovala, jeho mama mi oznámila, že je v Prahe. Nečakane zavolala produkcia ďalšieho filmu. A tak sa Ľudovítovo leto ďalej nesie v rytme nakrúcania.
FOTO SME - PAVOL MAJER
