m a nosičom uhlia. Je signatárom Charty `77, v roku 1988 dostal cenu Toma Stopparda za neoficiálne literárne dielo - poéziu. Písal texty pre rockovú skupinu Psí vojáci, neskôr pre kapelu Národní třída (v ktorej aj vystupoval) a pre Moniku Načevu. V roku 1991 mu vyšla básnická zbierka Miluji tě k zbláznění, o rok neskôr V úterý bude válka. V roku 1994 mu vyšla prozaická kniha Sestra (v súčasnosti sa prekladá do maďarčiny) a pred dvoma rokmi kniha Anděl, ktorú preložili aj do nemčiny.
Básnik, prozaik a najnovšie i prekladateľ a editor Jáchym Topol sa dostal do situácie, keď sa na každý jeho literárny opus čaká so zvýšeným napätím. Zatiaľ posledné rozuzlenie čitateľského záujmu nastalo uplynulý mesiac, keď J. Topolovi vyšla v pražskom vydavateľstve Hynek kniha Trnová dívka, v ktorej je okrem autorstva napísaný aj ako prekladateľ a editor edície Indians. Všetko vysvetlil J. Topol v rozhovore pre denník SME, pre ktorý si urobil čas medzi obľúbeným čundrom po českých i slovenských horách, starostlivosťou o nového člena rodiny - dvojmesačnú Máriu - a hľadaním inšpirácií pre ďalšiu knihu.
# Čo sa teda pripravuje v edícii Indians?
"Edícia má ambíciu vydávať knihy týkajúce sa kultúry Indiánov zo Severnej a Južnej Ameriky, pričom najviac ma zaujíma ich folklór. Trnová dívka je moja osobná antológia z folklórnych rozprávaní a jej prvé poviedky vyšli už pred desiatimi rokmi v samizdate v časopise Revolver Revue. Okrem folklóru však chceme ponúkať romantické knihy, ale i také, ktoré budú demýtizovať obraz Indiánov vo vedomí Európanov. Bude tam aj strhujúce rozprávanie o indiánskej kultúre v knihe Tatanka Yotanka, čiže životopis Sediaceho Býka, ktorý napísal Američan Robert Utley."
# Materiál pre knihu ste údajne pripravovali desať rokov. Ako ste ho zbierali? Boli ste aj reálne medzi Indiánmi alebo ste išli po prekladovej literatúre?
"Genéza siaha už od môjho detstva. Patril som k množstvu chlapcov, ktorí doslova hltali Indiánov. Neskôr som začal zbierať o nich všetko, čo vyšlo v češtine a dostal som sa aj k unikátnym veciam z dvadsiatych rokov. Všetko som to prečítal a časom som svoj záber rozšíril aj na anglické pramene. Indiáni boli vlastne motívom, prečo som sa začal učiť po anglicky. Okrem mohutných antológií v antikvariátoch existuje v Čechách množstvo ľudí, ktorí sa indiánskou kultúrou zaoberajú detailne. Je tu organizácia Biely Vampun - čo v preklade znamená čosi ako správa, ktorej členovia žijú v prírode pod holým nebom, vlastnoručne si vyrábajú predmety, ba niektorí z nich hovoria lakotsky. Ide o nárečie kmeňa Dakotov alebo tiež Siouxov, čo znamená spojenci."
# A reálny dotyk s Amerikou?
"Bol som tam trikrát - spolu asi pol roka, aby som mal aspoň príchuť indiánskej atmosféry."
# Do akej miery je kniha o indiánskych legendách a mýtoch a do akej sú tieto mýty poznačené európskou tradíciou? Sú tam totiž dve poviedky, ktoré evokujú biblickú Genezis.
"Možno trochu márnomyseľne sa domnievam, že Trnová dívka je prvou knihou napísanou v češtine, kde všetky indiánske príbehy vyšli bez prerozprávania. Preto tiež môžu byť čitatelia prekvapení bizarnosťou a krutosťou jednotlivých príbehov. V našom vedomí sú totiž Indiáni, ktorých poznáme najmä cez Vinetoua, obrazom ušľachtilých divochov. Tento obraz vznikol už v osvietenstve a ďalej sa rozvíjal pod vplyvom myšlienok Thompsona Setona a Thoreaua. Väčšina ľudí, dokonca i tí, ktorí patrili ku skautom ako Woodcraft, prisudzovali Indiánom len tie najlepšie vlastnosti. Ako keby oni boli len tí najlepší, ktorých sme my, dekadentní Európania zničili."
# Do určitej miery je to pravda...
"To áno. Pravdivý je však aj obraz Indiána ako krutého bojovníka, u ktorého existuje krvná pomsta, ako i u niektorých kmeňov infanticída - zabíjanie dievčatiek alebo senicída - zabíjanie starých ľudí. Dúfam, že tieto moje preklady pomôžu vytvoriť obraz takého Indiána, akým bol v skutočnosti. Bol predovšetkým mystik. A mám ešte jednu ctižiadosť. Možno naivne sa domnievam, že porozumenie týmto ľuďom, ktorí ešte donedávna žili v kmeňoch, môže prispieť k tomu, že paradoxne budeme chápať seba. Zoberme si starých pohanských Slovanov, ktorí v 5. - 6. storočí ako prírodní ľudia žili veľmi podobne."
# Aký je váš osobný autorský vklad v knihe?
"Autorský vklad som sa snažil počas tých dlhých prípravných rokov minimalizovať. Bál som sa, aby som príbehy neprerozprával. Bolo dobré, že som mal korekciu v postave sedemdesiatročného profesora Zdeňka Salzmanna, ktorý ma učí na Filozofickej fakulte UK etnológiu..."
# ...večný študent?
"Pociťoval som nutnosť prehĺbiť si svoje vedomosti. A keby ste vedeli, aké mám príťažlivé, o pätnásť rokov mladšie kolegyne... Aby som sa však vrátil k uznávanému lingvistovi profesorovi Salzmannovi - je to človek, ktorý dlhé roky žil v Arizone a urobil napríklad slovník indiánskeho kmeňa Arapahov. Niekedy mi texty vrátil a ja som ich prekladal nanovo. Často totiž vznikali problémy s menami, ktoré mali viac významov a človek mal potrebu ich vysvetľovať."
# Skúmali ste mená aj po ich sémantickej stránke?
"Po indiánskych jazykoch som nešiel z praktického dôvodu: Podstatná časť z nich už neexistuje. Niektorí mladí ľudia v Spojených štátoch síce hovoria napríklad navašsky (Navajovia majú obrovskú rezerváciu, ktorá je veľká asi ako ČR a žije tam asi 150 tisíc ľudí) a existuje tam Old way: niektorí pochovávajú mŕtvych do púšte a zachovávajú rôzne rituály. Z Ameriky si berú benzín, džínsy, žuvačky a whisky, samozrejme, perfektne hovoria po anglicky, ale ináč žijú po starom."
# Ako sme už spomínali, poviedky sú dosť kruté - no európske rozprávky tiež nie sú príliš selankovité.
"Určite, zoberme si napríklad bratov Grimmovcov, alebo Erbena, ktorý píše ,...jdi dcero do komory, jsou tam oči naší Dory.` Kedysi nebola televízia ani noviny, všetko sa odovzdávalo ústnym podaním a v mýtoch zostalo všetko. Je tam vysoká, nádherná literatúra, rovnako ako modlitba, či anekdota. Religiozita povedľa pohanstva."
# Ako je možné, že podobné legendy existujú aj u nás, keď sa naše kultúry vyvíjali relatívne izolovane?
"Aj mňa to fascinuje. Čítam C. G. Junga a Levi-Straussa, ktorí sa mytológiou zaoberali vedecky. Jung má teóriu o archetypoch, v ktorej hovorí, že niektoré veci sú ľuďom spoločne dané. Je zaujímavé sledovať napríklad príbuzenské vzťahy. Vinetou nehovoril Old Shatterhandovi Biely brat preto, že by bol humanistom, ale preto, že v kmeni si všetci hovorili bratia. Malý Indián mal päť otcov a napríklad bratovi svojho otca tiež hovoril otec. Starším hovoril dedko. Pre zaujímavosť sú tam aj príbehy, ktoré vznikli pôsobením misionárov. Keď rozprávali príbehy z biblie, Indiáni ich okamžite pretvorili do svojej reči a myslenia. Je tam poviedka Adam a Eva, v ktorej však Boh pošle do pekla diabla a zároveň aj Evu. A Boh potom stvorí novú ženu z Adamovho rebra."
# Máte dvojmesačnú dcéru Máriu. Aj jej budete rozprávať indiánske príbehy?
"Ach, je taká krásna... Pristihol som sa, že v poslednom čase som oveľa zodpovednejší. Dávam si pozor pri prechode cez cestu, nespávam už pod otvoreným nebom bez toho, aby som sa dobre nezakryl... Nechám ju, nech si sama nájde, čo ju bude zaujímať. Dúfam, že bude študovať etnológiu a antropológiu, ale myslím si, že najstrašnejší rodičia sú tí, ktorí deti do niečoho nasilu tlačia. Asi jediné, čo bude indiánske, bude ochrániť ju pred zlými vplyvmi - aspoň do určitého veku."
# Kritici vás zaraďujú ako intelektuálny kontrast k vysokonákladovému Vieweghovi. Ako to vnímate?
"Asi som posledný, ktorý by sa mal k tomu vyjadrovať. Nech si kritici píšu, čo chcú. Vždy som si prial a dúfam, že aj budem písať, čo ja chcem. Som prekvapený, keď sa o mne hovorí, že niečo určujem. Vyšiel som z undergroundu, robil som samizdaty v päťdesiatich kusoch a zisťujem, že mi to vyhovovalo. Písanie je mojou súkromnou vecou. Je úžasné, keď mi vyjde kniha v náklade päť tisíc kusov, ľudia ju majú záujem propagovať, prekladať a pozývajú ma na čítačky."
# Najdôležitejšia je teda pre vás intimita?
"Premýšľam o tom denne. Napríklad Turgenev potreboval čuchať vôňu zhnitých jabĺk, Faulkner pil whisky, Kerouac musel jazdiť cez celú Ameriku. Pre mňa je dôležitá samota, keď sám žijem so svojím textom."
# Dá sa byť ešte sám v našej civilizácii?
"Musím odísť na chatu niekde do hôr. Anděla som napríklad napísal za dva týždne počas štipendia v dedine pri Mníchove. Skôr, ako dám knihu na papier, tak je už napísaná vo mne. Veľmi mi pritom pomáhajú dve veci: bicykel a plávanie - v situácii, keď je telo v pohybe a hlava môže myslieť. Je to akýsi rytmus, dôležitý i v indiánskom folklóre. Niektoré poviedky si napríklad ani nehovorili ústne, ale gestami. Medzi Indiánmi bolo totiž napočítaných 56 jazykových rodín, a preto si navzájom nerozumeli."
# Hovoríte, že všetko už máte vopred napísané v hlave. Neprichádza pri samotnom písaní, najmä pri dialógoch, prvok náhody a imaginácie?
"Pri dialógoch určite. Napríklad Anděla som písal päť - šesť hodín denne a zvyšok času som chodil. Bohumil Hrabal, pre mňa azda najdôležitejší moderný český autor, uvádza, že knihu Obsluhoval jsem anglického krále napísal za osemnásť dní. Ex post zisťujem, že rýchlosť písania máme podobnú."
# Ako vzniká prvotný impulz pre písanie?
"Píšem vtedy, keď musím. Keď ma k tomu prinútia vnútorné hlasy, som nešťastný a nechodím do krčmy... Nečinnosť je strašná. Dúfam však, že už nebudem musieť pracovať ako redaktor. Po desiatich rokoch v Revolver Revue a dvoch v Respekte mám pocit, že by som sa opakoval. Ostatne, robiť dobrý literárny časopis mi pripadalo zaujímavé v polovici 80. rokov, a nie teraz. Stále však čítam knihy, časopisy a noviny."
# Vaša kniha roka?
"Jednoznačne je ňou kniha Emílie Lackovej Narodila som sa pod šťastnou hviezdou. Autorka sa narodila v rómskej osade a v jej knihe vidím veľkú podobnosť medzi Indiánmi a Rómami - najmä v magickosti príbehu s citlivou psychológiou postáv. Je to skvele napísané, čo znamená, že kniha zaujme svojou inakosťou."
# Aké sú vaše posledné autorské literárne aktivity?
"Poslednou mojou prácou je scenár s názvom Karty sú rozdané, na ktorom som spolupracoval so slovenským scenáristom Ondrejom Šulajom. Ide o filmovú poviedku, ktorá by spolu s ďalšími tromi poviedkami od rôznych scenáristov a režisérov mala uvidieť svetlo sveta niekedy o rok v poviedkovom filme o Prahe, pričom našu poviedku by mal nakrúcať Vladimír Michálek."
Autor: Ľudo Petránsky Ml.
