IA Akranes.

pestré farby islandu

Island. Kto o tejto krajine niečo vie? A čo o nej vedia samotní Islanďania? Vychádzajúc z počutého od Gudmundura Jónassona, majiteľa cestovnej kancelárie a vodiča autobusu v jednej osobe, by sa dalo usúdiť, že toho o vlastnej histórii vedia veľa. Z jeho hlasu bolo cítiť hrdosť na svoj pôvod i na vlastnú krajinu. Už pohľad cez okienko nášho TU-čka navrával, že to nie je krajina všedná. Sami domáci jej často hovoria mesačná. Prevládala čierna a tmavosivá farba lávových polí. Tu a tam ju narúšala pohybujúca sa bielosivá. Bola to para z horúcich gejzírov. I preto hovoria Islandu krajina gejzírov. Výpočet farieb ukončíme pri bielej na vrcholoch zasnežených štítov či ľadovcoch a zelenej, tvoriacej akýsi prstenec okolo ostrova. Iba tá prináša a udržuje život. Tvorí úzky pás okolo pobrežia Atlantického a Tichého oceána. Aj z mapy miest a obcí je zrejmé ako je tento viac ako stotisíc štvorcových kilometrov veľký kus zeme osídlený. Dvestošesťdesiattisíc duší sa drží vôd oceánov. Živí ich predovšetkým rybolov tvoriaci tri štvrtiny všetkého vývozu, ale priamo zamestnávajúci iba tri percentá obyvateľstva. Ostatní si `užívajú`. Mužské osadenstvo autobusu zaslintalo pri ďalšej informácii vodiča oznamujúcej uvoľnenejšiu morálku tunajšej mládeže, keď ich štatistika dokazuje, že až dve tretiny prvo a jedna tretina druhorodených detí sa rodí mimo manželstva. Tehotenstvo pre tunajšie devy neznamená dôvod na vstup do tejto inštitúcie a jej rodina ochotne prijíma ďalšieho potomka. Keďže však väčšina načúvajúcich Slovákov sa blížila k dôchodcovskému veku, zaznelo autobusom záporné mrmlanie, lebo druhá časť tejto zaujímavosti hovorila, že otcovské povinnosti na seba preberá dedo. A to už nikomu nevoňalo.

ostrov vulkánov

Island. Ostrov, ktorý z geologického hľadiska patrí k najmladším útvarom zemegule. Pôsobenie vulkánov dodnes neprestalo. Vidieť a cítiť to na každom kroku. "To sa im žije, keď na výrobu akejkoľvek energie nepotrebujú žiadne technologické zariadenie znečisťujúce životné prostredie," zahučal ktosi zozadu pri pohľade na sústavu potrubí a vodojemov-zásobníkov už odmineralizovanej horúcej vody, pochádzajúcej zo samého vnútra zeme. Gunar, lebo tak sme nášho sprievodcu volali, pokračoval vo výklade ďalej: "Geotermálne zdroje sú naozaj bohaté a to je naším šťastím. Iné podzemné bohatstvo sme doposiaľ neobjavili a tak by bol život v drsných podmienkach nepredstaviteľný. Zvlášť, keď naši predkovia vyničili takmer všetky stromy. Museli však nejako udržiavať oheň, aby prežili. Dnes už tvoria iba jediné percento aj tak slabého porastu." Osídlenie ostrova sa datuje k roku 874. To prvý nórsky usadlík Ingolfur Arnarsson doplával k islandským brehom a podľa starého vikingského zvyku vyhodil z lode zárubňu zo svojho starého domu a tam, kde ho voda odniesla, postavil svoj nový domov. Tým miestom je dnešný Reykjavík - hlavné mesto krajiny. Výstižný názov, veď v preklade znamená dymiaca zátoka. Ale takto `fajčí` naozaj celý ten kus zeme. Je to akoby iná planéta. Ešteže si tunajší ľudia farebne spestrujú svoje okolie. Domy a domčeky, budovy či veže hrajú všetkými farbami. Sýtymi, aby sa vynímali od ponurého prostredia. Nemajú tu ľahký život, aj keď im tresky a slede zabezpečujú poživeň. A predsa sa o tejto krajine hovorí ako o hospodárskom zázraku. Dokonca pre mnohých je Island synonymom bohatstva. Kde sa tu nabralo? Veď až deväťdesiat percent budov vyrástlo v posledných šesťdesiatich rokoch.

poloha nad zlato

O energii a rybolove sme už hovorili, ale pre tunajších sa stala zlatou baňou ich poloha. Finančná náhrada Američanov a NATO za umiestnenie ich základní a siete radarových staníc je položka, ktorá zabezpečila skok tohto nepatrného severského národa zo stredoveku rovno do atómovej doby. Rozmáha sa aj turistika. Len islandský človek sa zatiaľ nemení. Zostáva skromný a úctivý. Jemný úsmev ho sprevádza na každom kroku. Veď čosi musel preskákať. Opäť hovorí Gunar: "Hoci sme krajinou, kde vznikol prvý demokratický parlament, nezávislosti sme si v minulosti veľa neužili. Päťsto rokov pod nadvládou Dánov patrí k najsmutnejšej kapitole islandských dejín. A k tomu vystrájanie sopky Laki. Po jej erupciách došlo až k verejnej diskusii a jutský kráľ nariadil evakuáciu. Hrdí Islanďania ju však odmietli." Rozhodli sa pre boj o prežitie. Preto je tam na každom kroku vidieť, že si vážia všetko, čo vytvorili ich ruky. Možno tvrdé životné podmienky sú dôsledkom toho, čo hovoria štatistiky. V priemere sú tamojší obyvatelia o päť centimetrov vyšší než európski. K nim treba pridať aj nejaké tie kilá navyše a tak na pohľad pôsobia mohutnejšie. Ale nemá to vplyv na ich povahy. Tie nemení ani alkohol, lebo mu neholdujú, hoci tu prohibícia neexistuje. Nečudo, že majiteľovi hotela s výbornou stravou takmer vypadli oči z jamôk, keď jeden z našej výpravy objednával štrnásť whisiek. Ale humor nestrácal, lebo so šéfom zájazdu Milanom Petrenkom uzavrel stávku na víťazstvo Akranesu v odvetnom súboji Ligy majstrov s 1. FC Košice na tisíc islandských korún. Nebola to veľká suma. Stačila tak na štyri pivá či rovnaký počet zmrzlinových pohárov ale nestáva sa, aby domáci takto `hazardovali`. Prehral, no úsmev nestratil. Tak ako ho nestratilo ani tých okolo tisícdvesto na stretnutí prítomných divákov. Jedna prehra svet nezrútila. Vydržali aj horšie. A preto im ani silný vietor vejúci od Atlantiku, ktorý sa nachádzal snáď iba päťdesiat metrov za hlavnou tribúnou, neprekážal. Tí, čo mali, prikryli sa dekami, ostatní sa ohrievali poskakovaním. Nie ploskáčikom, ako by to bolo u nás. Deti, tie si zašantili na krásnom ihrisku. Kotúľom nebol koniec. Boli také, aké sú všade inde na svete - hravé. Islanďania ich majú radi a aj preto je tu jedna z najväčších pôrodností na svete. Nie je ale nič mimoriadne, ak deti uvidíte pracovať v prístave. O vzácnu zeleň sa Islanďania vzorne starajú. Spolu so zeminou ju dovážajú z Holandska. A ihriská v päťtisícovom Akranes mali doslova perinkový podklad. Radosť po nich behať. Ani siete z bránok nemusia po tréningoch zvesovať, hoci sú v odkrytom neoplotenom priestore. Nik ich neukradne, neporeže. Kriminalitu takmer vôbec nepoznajú. Márne sme hľadali aj nejakú ľudovú `umeleckú` tvorivosť na múroch. "Zlatá mládež," povzdychol si Vlado Kotúč, ktorý neveril vlastným očiam. Neveril ani vtedy, keď v Reykjavíku - stotisícovom meste o jednej po polnoci `padla` vo všetkých zábavných podnikoch, baroch i kaviarňach a rozveselený národ opúšťal tieto zariadenia tak húfne, ako keď u nás decká na zvonenie vybehnú zo školy. Bez prevracania smetných nádob či vyprázdňovania mechúrov za rohom alebo pod kríkom. I pre toto poznanie stála napríklad improvizovaná cesta trojice našincov za to, hoci si za sto kilometrov vzdialenou vidinou zábavy prenajali džíp a stihli si dať jedno malé pivo za stodvadsať našich korún. Nik z nich neveril, že záverečná hodina znamená na Islande naozajstný koniec. Žiadna `kapurková` sa už nekonala. Teraz vládne na ostrove polárny deň a zažmúriť oči sa Slovákom nie príliš darilo. No museli pochopiť, že tunajších čaká v skorých hodinách každodenný výjazd na more, aby všetci mali z čoho žiť. Lebo veľká veľryba, ktorá sa blízko ich pobrežia opäť ukázala, si sama na kuchynský stôl neľahne.

Autor: FOTO - RÓBERT BERENHAUT