Štadión na Tehelnom poli je už 55 rokov neodmysliteľným spolutvorcom dejín slovenského futbalu. Oficiálne mu toto uznanie patrí od konca septembra 1942, keď ho slávnostne otvorili. Vo finále turnaja sa stretol ŠK Bratislava, víťaz nad Venusom Bukurešť 2:1, s viedenskou Viennou, ktorá postúpila žrebom po remíze 3:3 so záhrebským Gradjanskim. Zápas poskytol divákom gólovú pochúťku s napätím do poslednej minúty. Do prestávky viedli hostia 5:1, po nej domáci takmer vyrovnali, ale napokon prehrali 5:6.
Pri tejto spomienke však história žiada vrátiť sa až do rokov 1938 a 1939. ŠK Bratislava, vyhnaný viedenskou arbitrážou zo svojho pekného ihriska v Petržalke, musel ako potulný herec dohrávať celoštátnu ligu v podradných podmienkach na cvičisku RTJ a susedného Sokola (pri dnešnej Ulici odborárov). V neudržateľnej situácii horela túžba po novom domove, ale až keď si naliehavý problém prisvojili horlivci najpovolanejší, predseda klubu Ján Ďurčanský a primátor mesta Belo Kováč, vidina štadióna začala dostávať pevné tvary. V decembri 1939 začalo na Kuchajde vyše 600 robotníkov zemné práce a o desať mesiacov sa tam vynímal na ploche 110x70 m vypestovaný trávnik, elipsovito ovinutý betónovými stupňami a krytou tribúnou pre 3000 stojacich divákov. Pokrstila ho 27. októbra 1940 Hertha Berlín, ale nevyhrala, lebo Luknár dva razy vyrovnal na 2:2.
Hoci dielo vzniklo podľa projektu "eškára" Kamila Grossa predovšetkým bratislavskou svojpomocou, právom sa stalo sídlom reprezentácie štátu. Vo vojnových rokoch stihlo síce privítať len päť súperov nášho národného mužstva, ale v spoločnej republike s Čechmi bolo 37-krát dejiskom medzištátneho stretnutia. Česko-slovenským reprezentačným mužstvám tlieskalo pri 24 víťazstvách a 8 remízach. Pritom vtedy to bolo akosi samozrejmé, že na zápasoch s príťažlivými súpermi sa do hľadiska napchalo 50 000, ba s Brazíliou až 60 000 zvedavcov. Štadión po niekoľkých dostavbách by si rád zachoval svoju niekdajšiu povesť, že hosťom sa na ňom veľmi ťažko vyhráva. A začína sa mu dariť, lebo z jedenástich zápasov reprezentantov Slovenska od roku 1994 eviduje 7 víťazstiev a 3 remízy a jednu prehru. Iste, prídu aj ďalšie prehry, no ak by sa neporušila tradícia, do jubilejnej šesťdesiatky v roku 2002 by ich nemalo byť viac než prstov na jednej ruke...
Autor: Štefan Mašlonka
