Festival Divadelná Nitra `97 je za polovicou. V čase redakčnej uzávierky videlo nitrianske publikum dve slovenské, jedno české a štyri zahraničné súbory. Najväčší divácky úspech doteraz jednoznačne žali Demokrati Činohry SND, ktorým sa podarilo zdvihnúť celú sálu zo sedadiel. Druhé slovenské predstavenie Večera nad mestom, ktoré zahralo domáce Divadlo Andreja Bagara, už tak jednoznačne prijaté nebolo. Na stretnutí po predstavení herci potvrdili, že sú zvyknutí na protichodné reakcie, od absolútneho zatratenia po bezvýhradné prijatie. Dramatrug Svetozár Sprušanský, ktorý text Laca Keratu pre Nitru objavil, s jednoznačným ohlasom ani neráta. "Sveťo", ktorý sa programovo zameral na objavovanie nových autorov pre naše javiská, odmieta, aby sa text chápal ako vytýčenie línie, kadiaľ sa má uberať slovenská dráma. Mal by to byť iba jeden z čriepkov širokého spektra. Hoci autori operujú intelektuálnymi nárokmi Keratovho textu, pri počúvaní najmä monológov natíska sa kacírska myšlienka, že dramatik ani nemal veľa čo povedať (napriek tomu, že hra je zahltená slovami) a rôzne citácie, zahmlievanie, nedešifrovateľné tajomno sú iba barličkou. (Odpočuté od českých hostí - "u nás by tento text prepadol".) V umení však nič nie je jednoznačné, na Slovensku naopak rozhlasová verzia Večere nad mestom získala hlavnú cenu na piešťanskom festivale rozhlasovej hry. Nech sú však názory na hru akokoľvek rozdielne, určite inscenácia zaujme pozoruhodným výtvarným riešením (Alexandra Grusková) a niektorými hereckými výkonmi (napríklad pôvabnej Lucie Lapišákovej). Zo zahraničných predstavení si najväčšie sympatie festivalového publika vyslúžili francúzski "divadelní klauni" s Hic hoc. Inscenácia na pomedzí cirkusu, pohybového a výtvarného divadla, hýriaca vtipom, zručnosťou a nápadmi, kde nájdeme profesionálne žonglérske výkony i surrealistické vízie, napriek neskorej nočnej hodine strhla divákov. Nadšene sa o nej diskutovalo i nasledujúce ráno, čím sa jatrili tí, ktorí v noci uprednostnili pohodlie postele. Rovnako strhujúce bolo i ženské tanečné duo zo Španielska s predstavením Polovica z dvoch. Ana Eulateová a Mercedes Recachaová v príbehu dvoch osamelých žien predviedli nielen profesionálne tanečné výkony, no vkomponovali sem pre podobné produkcie neobvyklé prvky humoru a sebairónie. Umelkyne, búrajúc obraz krehkej labutej baletky, ukazujúc ženy z mäsa a kostí, vystavali príbeh na pomedzí tanca a činohry, poskladaný z fragmentov prinášajúcich bežným životom. Autorky prejavili úžasný zmysel pre humor. Už len tým, že postavili proti sebe na jednej strane ľahkosť tanca, na druhej čosi také ťažké ako majonéza, vyšľahané mixérom priamo na javisku. Načrtnuté súžitie dvoch žien (divák si sám môže dosadiť, či sú si sestrami, milenkami alebo ide iba o zrkadlový obraz jednej osoby) ukazuje modely správania sa v určitých situáciách. Chvíľami univerzálne, chvíľami príznačné len pre ženy, chvíľami pre Španielky. Rovnako spontánne ako na javisku ukázali sa obidve tanečnice aj na následnom stretnutí s divákmi. Atypicky aj sami kládli otázky, aby spoznali emócie, ktoré ich práca vzbudila u nitrianskeho publika. Príjemné posedenie trvalo takmer do polnoci a bolo by ešte dlhšie, keby nehrozilo, že tanečnice prídu o zaslúženú večeru.
Ak by sa však malo hovoriť o zatiaľ najväčšom činohernom divadelnom súste, bolo to paradoxne hudobné scénické oratórium pre činohercov. Teda Jób brnianskeho HaDivadla v réžii J. A. Pitínskeho a hudobného skladateľa Martina Dohnala. Jób iba dokázal, že pokiaľ predstavenie dokonale funguje, je čas relatívny a tri a pol hodiny divák prežije, ani nevie ako. Strhujúci príbeh, vysoko profesionálne herecké výkony, prepracovaná réžia a, samozrejme, hudba M. Dohnala. Predstavenie doma získalo Cenu Alfréda Radoka za najlepšiu inscenáciu roka 1996. Napriek tomu sa však zdá, že doma nikto nie je prorokom, a tak, ako priznali protagonisti HaDivadla, ktoré Nitru čo Nitru (ale i na iných pohostinných vystúpeniach na Slovensku) spoľahlivo prináša najvyššiu kvalitu, je vraj v Čechách najchudobnejším divadlom.
Autor: BARBORA DVOŘÁKOVÁ, Nitra
