Za komunistov boli príhovory, preslovy a referáty tých hore plné slov o práci pre ľud, "všetko pre človeka". Dnes sa už nik ani neunúva sa tak tváriť. Nebudem rozoberať mizernú životnú úroveň, pokiaľ nepatríme medzi novodobých zbohatlíkov, všetci o nej vieme svoje. Ale sú oblasti, kde by štát mohol vyjsť v ústrety občanovi bez toho, aby sám seba o niečo ukrátil. Išlo by však o dobrú vôľu a práve tá sa už u nás vytratila. Často sa prirovnávame k Švajčiarsku, kde by sme mohli byť, keby... Ale tam sa naozaj obec o svojho občana stará. Budem hovoriť len o miestnom cestovnom v hlavnom meste Bern. Občan si môže kúpiť týždenný, dvojtýždenný alebo mesačný (aj ročný) preukaz, ktorý je drahší, opatrený fotografiou a neprenosný. Môžete ho však použiť na autobusy, trolejbusy, električky a vlaky do susedných obcí a miest, ale aj na miestne lanovky. Popritom však jestvuje označovací lístok, na ktorom je dvanásť jázd. Pred nastúpením do autobusu vložíte kartičku do automatu, ktorý z nej "odhryzne" jednu jazdu a označí dátum a hodinu. Túto klartu môžete minúť za deň alebo ju používať aj rok, pokiaľ jazdy nevymíňate a smiete ju komukoľvek požičať. Jej výhodou je, že ak ochoriete, ste na dovolenke alebo služobne vzdialený, jazdy usporíte a o peniaze za kartičku neprichádzate. Pre našinca je veľmi nepríjemné, ak má kúpený štvrťročný lístok a dve tretiny z neho premaróduje. Vo Švajčiarsku by bolo nepredstaviteľné, aby mesto obralo svojho občana o peniaze za neuskutočnené služby.
Autor: JANA BIRNEROVÁ, Bratislava
