Horúcim kandidátom hneď na niekoľko Dosiek boli Demokrati Viliama Klimáčka. Ašpirovali na najlepšiu inscenáciu, najlepšiu réžiu, ženský herecký výkon, scénografiu a scénickú hudbu. Napokon sa ocenenia dočkala "len" hudba Ivana Mizeru. Ten, keďže momentálne prednáša za veľkou mlákou matematiku, nemohol prísť prevziať si vyše storočnú dosku osobne. Ako matematik však zrejme vie čosi o pravdepodobnosti, a tak si publikum mohlo vďaka nahratému telefonátu vypočuť jeho hlas a prečítať fax. Odkázal v nich svoju definíciu dobrej scénickej hudby (ktorá je taká kompaktná s predstavením, že si ju divák ani neuvedomuje) a poďakoval Klimáčkovi, že mu "dohodil tento kšeft", napísal k piesňam skvelé texty, hercom, že sa ich tak dobre naučili a muzikantom, že ich skvele hrajú. Priznal, že pripiť si nemôže ani na diaľku, lebo je momentálne v práci. Aj za absolútneho triezva mal však pre Slovákov povzbudzujúci odkaz: "Aj v Chicagu kedysi vládli gangstri, ale vyriešilo sa to." Nie je bez zaujímavosti, že expresný kuriér hneď po ceremoniáli Mizerovi dosku do Ameriky naozaj expresne doručil.

Bol Viliam Klimáček sklamaný, že Dosky napokon skončili pre Demokratov iba jedinou cenou? "Ja som v prvom rade vôbec nečakal, že budú nejaké nominácie. A to, že zo siedmich mali Demokrati šesť, bolo veľmi milé. Samozrejme, že by som bol rád, keby tých cien bolo viac. Ale veď nejde o olympiádu. A nakoniec, ja nie som Ostrovskij. Rád by som ešte pripomenul - keď sa uvažovalo o naštudovaní mojej hry v SND, niektorí ma varovali, že prídem medzi technicky dokonalých hercov, ktorí urobia absolútne všetko, čo si vymyslím, ale budem to musieť vymyslieť. Nakoniec strašne veľa dobrých gagov vymysleli práve páni herci."

BUDE MAŤ VOTAVA NOVÚ POLICU?

Scénograf Aleš Votava sa na Doskách dostal do kurióznej situácie. Nielenže dvoma nomináciami sám sebe konkuroval, no navyše, keď zvíťazil, musel ako minuloročný laureát sám sebe cenu odovzdať. Ako vníma hromadenie vyše storočných a približne metrových dosiek (ktorých výtvarné prevedenie vymyslel práve on) vo svojej domácnosti? "Je to ten najkomplikovanejší spôsob ako si zadovážiť materiál na poličkovú stenu." Ako vníma svoje úspechy v Doskách? "Zrejme sa prevalilo, že mám neskonalý šarm. Obávam sa, že medzi respondentmi Dosiek je veľké percento žien, ktoré za mňa hlasovali. Myslím, že to bolo viac o mne, než o scénografii." Aleš preto upozorňuje všetky ženy, ktoré v budúcnosti budú do Dosiek zasielať svoje hlasy, že medzi scénografmi a scénografičkami sú aj iné šarmantné tváre. Na skutočnosť, že bol sám sebe súperom, reagoval slovami: "Neznášal som sa."

AKU HUBU NIČILI ŽENY

"To je herec ! Ešte je len chrbtom a publikum je už jeho," ocenil kedysi hlas z pléna počas predstavenia Ženby Martina Hubu. Naozaj, jeho Ževakin navlečený do tesného ošúchaného kabáta len vkročí na scénu a publikum sa otriasa smiechom. A potom len žasne, čo všetko herec dokázal pomocou jednoduchej rekvizity vypovedať o smiešnom, hlučnom, aj súcit budiacom ženíchovi. Právom mu vyniesol na Doskách víťazstvo v kategórii mužský herecký výkon. Ako sa rodil Hubov Ževakin? "Spočiatku som nebol nadšený, že mám hrať práve jeho. Tá figúra sa javí veľmi jednoducho. Je to hlupák, hulvát, primárna je predstava zupáka, vyslúžilého vojaka, ktorý v armáde mierne osprostel. Dosť ma potešilo, že som našiel dojemný rys toho chlapa. Všimli sme si, že je už sedemnásty raz na pytačkách, čo asi nie je jednoduché. Človek, ktorý nikdy nedostal košom, asi nevie, čo znamená prežiť to. Začal som ho preto hniesť z takéhoto pradiva, tam mi ten plášť veľmi zapadol. Lebo rovnako ma dojíma, ak niekto chodí pätnásť rokov v jednom kabáte a pätnásť rokov si ho chváli. To už nie je lakomosť. Asi je v dosť zúfalej situácii, no nie je ochotný sa jej poddať. Pokúsil som sa v ňom nájsť kúsok tejto dojemnej statočnosti." Martinovi Hubovi kabát poslúžil ako rekvizita na nevídane prepracovanú a zábavnú pohybovú etudu. "Uvedomil som si, že absencia lásky, a u tohto chlapa je evidentná, vyvoláva kŕč. To poznám z osobnej skúsenosti. Nepamätám sa, že by som sa niekedy správal tak hlúpo, ako v prítomnosti ženy, na ktorej mi záležalo a mal som pocit, že ona o mňa záujem nemá. Vtedy sa muž asi najviac znemožní. Vyvoláva to v ňom kŕč psychický, ktorý vyvoláva kŕč fyzický a naopak. Ževakina som poznačil kŕčom v momente, keď sa predvádzal pred nevestou, pred spoločnosťou. Ale keď osamel, uletel do svojej predstavy, tam som sa snažil ukázať, že je človekom vláčnym a tvárnym. Keby bol k nemu osud láskavejší, bol by tiež láskavým človekom." S doskou Martin Huba tiež naloží s láskou. "Asi si ju dám do šatne v divadle. Aby, keď už na človeka bude padať únava, povzbudila, bola inšpiráciou snažiť sa aj ďalej."

PRIPRAVÍ ZUZKA KATKU O ILÚZIE ?

Cenu za najlepší ženský herecký výkon si odniesla Zuzana Kronerová za rolu Matky v rovnomennej Pitínského hre. Pri ceremoniáli sedela vedľa kolegyne z Astorky Szidi Tóbiás, ktorá bola tiež medzi nominovanými. Ako dve priateľky prežívali okamihy, ktoré z nich urobili konkurentky? Zuzana Kronerová: "Jedna druhej sme si šepkali - ,pozor, ideš, o chvíľu ideš na pódium!` A keď sme sa tak drgli asi štyri razy, uzavreli sme to - ,pôjde Oľga Belešová, netrápme sa`." Keď napokon zaznelo meno Zuzany Kronerovej, bola vraj prekvapená. Najviac sa bála, že sa ocitne na pranieri, v paľbe otázok moderátorov. V tej chvíli by možno cenu radšej prepustila inej herečke. Nemala vraj pripravený žiadny prejav, a tak historky, ktoré sypala z rukáva, boli výsledkom pudu sebazáchovy. Napríklad tá, ako pani, ktorá Zuzke pomáha s domácnosťou, jej neopakovateľným maďarským prízvukom oznámila, ako počula, že jej domáca vyhrala v dajakej súťaži o najlepšiu matku. Ako sa nám Zuzka Kronerová priznala, nechce pani Katke brať ilúzie, a tak ju zatiaľ do Astorky na svoju Matku zlikvidujúcu celú rodinu, nezobrala: "Neviem, či jej mám pripraviť také sklamanie zo seba ako z matky. Napriek tomu riziku som ju veľmi srdečne na predstavenie pozvala." Ako vyzerá herečkin deň, keď je v repertoári Matka? "Pociťujem súčasne radostné vzrušenie, strach i zodpovednosť. A táto zmes pocitov napokon večer prerastie v chuť zahrať si. A čím viac repríz máme, tým je tá chuť väčšia. Našťastie, v tejto hre je aj mnoho humoru, takže, hoci je miestami ponurá, až mrazivá, často sa dostavuje oslobodzujúci smiech. Aj vďaka tomu sa dá tejto postavy po predstavení striasť a nemusím sa báť bezsennej noci." To, že Astorka sa tak skvele v ankete umiestnila (okrem ženskej hereckej ceny získala ocenenia za scénografiu, réžiu a inscenáciu sezóny), si vysvetľuje Zuzka takto: "Spolupracujú tu ľudia, ktorí sú si navzájom priateľmi."

PREČO BOLA OĽGA SMUTNÁ?

Medzi nominovanými herečkami sa ocitla aj novinárka Oľga Belešová, v divadelnom svete však dobre známa ako protagonistka divadla GUnaGU. Do SND prenikla v uplynulej sezóne s postavou Hanky v Klimáčkových Demokratoch. Vyniesla jej nomináciu v kategórii najlepší ženský herecký výkon. Nebola sklamaná, že nezískala hlavnú cenu? "Pokiaľ ide o herectvo, úspechy i neúspechy - všetko beriem s rezervou. Rovnako akékoľvek ceny. Vôbec som nepremýšľala o tom, že by som mohla byť nominovaná, a nikdy som ani neuvažovala o tom, že by som mohla hrať v SND. Takže o to je to pre mňa jednoduchšie. Nomináciu beriem ako niečo fantastické, no nie najdôležitejšie. Večer som bola úplne pokojná, lebo som bola presvedčená, že cenu získa Zuzka Kronerová, ktorej výkon v Matke je naozaj obdivuhodný, náročný a výnimočný." Oľga však priznala, že v jednej veci až tak nad vecou predsa len nebola: "Mne sa všetko, čo sa deje na Slovensku v divadle, zdá strašne smutné. Už to, že sme sa museli na festival skladať. Aj z programu na Doskách som cítila akúsi nostalgiu. Akoby všetci boli smutní, ani nemali čo povedať, netešili sa. Asi niet sily radovať sa."

INSCENÁCIA ROKA vznikla na BALKÓNe

Napriek tomu, že Roman Polák je človekom citlivým a preto nervóznym (pri premiérach občas až hysterickým), pri čakaní na víťazstvá v kategóriách réžie a inscenácie roka pôsobil veľmi pokojne. "Naozaj som bol pokojný. Keď som videl na javisku tých mladých ľudí (bože môj, to je strašné, už sa tvárim na starca), ako tam pekne hrali, navyše som bol ustatý, lebo práve v týchto dňoch nakrúcam film, a tiež som dávno nevidel toľko divadelníkov pokope... Takže som si tam tak sedel a bolo mi celkom príjemne. Aj keď som bol zvedavý, či budem mať nad kozubom, ktorý som postavil svojej žene, novú dosku. Je to príjemný pocit, že ich naozaj mám, lebo inscenácia sa rodila skutočne ťažko. Cez štrajky, keď bola sústredenosť rozptýlená, navyše s množstvom ľudí na javisku. Takže vytvoriť súhru bolo neľahké." Polákov Les sa v Astorke ocitol aj kvôli legende. Kedysi ho s úspechom zinscenovalo Divadlo na Korze v Strniskovej réžii. Napriek úspechu sa vtedy odohralo iba pár repríz a divadlo zatvorili. V exponovanom čase štrajku sa preto aj po dnešnom Korze šepkalo, že sa ľahko opäť stane bodkou za divadlom. Romana Poláka pri výbere titulov zaujíma aj to, ako hra korešponduje s jeho životnými pocitmi. "Keď sa v nej niečo také neodohralo, poviem si, že je to fajn hra, ale zdá sa mi zbytočné vkladať do nej niekoľko mesiacov roboty. Čím je človek starší, tým viac sa šetrí, a keď už siahne po čomsi, chce mať pocit, že to má význam. Ak v hre tú tému nájdem, určitý čas vo mne žije a hľadám formu, akou to povedať divákovi." Na Lese ho zaujala aj skutočnosť, že je to hra o hraní: "O hraní reálnych hercov - šmírákov, aj o tom ako hrajú ľudia vysokej spoločnosti. Každý tu niečo hrá, je to konfrontácia hrania v živote a na javisku. Život s javiskom pomaly splýva a my zisťujeme, že všetko je hra. A tí šmíráci v celej tej hrajúcej sa spoločnosti pôsobia napokon najľudskejšie." Kde vznikajú nápady Romana Poláka? "Na balkóne. Tam sedím, fajčím, a prichádzajú za mnou múzy."

DOSKY sú o divadle

Ako je to už na súčasnom Slovensku zvykom, niet tu iniciatívy, ktorá by nebola spochybňovaná. Dočkali sa toho aj Dosky. Časť kritikov odmietla zaslať svoje hlasy, aby vzápätí spochybnila objektivitu výsledkov. Jedna z iniciátoriek ankety, šéfredaktorka časopisu Divadlo v medzičase Silvia v Hroncová k tomu poznamenáva: "Minulý rok, keď sa Dosky udeľovali po prvý raz, mali veľmi dobrý ohlas. Mali sme preto pocit, že stojí za to v akcii pokračovať. Spolu s nadáciou Divadelná Nitra sme vyhlásili druhý ročník. To, že sa na ankete zúčastnilo tridsať kritikov a publicistov, je slušný počet. Ak by sme to porovnali so zahraničím, aj v takom veľkom Anglicku sa na podobných anketách zúčastňuje tridsať-štyridsať ľudí. Podľa toho, kto do našej ankety prispel, evidentne cítiť, že istá skupina ľudí sa tento rok jednoducho nezúčastnila. Myslím si, že neurobili ani tak zle nám, ako skôr svojim favoritom, divadlám a inscenáciám, o ktorých si myslia, že si ceny zaslúžili viac. Lebo tieto Dosky nie sú o skupinke kritikov, ale o divadle. Každý človek, ktorý cestuje, ktorý vidí predstavenia, by mal urobiť to najjednoduchšie, čo sa pre dobrý divadelný výkon urobiť dá - vypísať anketový lístok. Myslím si, že to, ako dopadla táto anketa, je tiež obrazom slovenskej kritiky a teatrológie."