"Keby" neexistuje ani vo futbale, ale tým viac dráždi. V kvalifikácii na budúcoročné MS vo Francúzsku sme mali pred dvoma týždňami na lopate hviezdami vyšperkovanú Juhosláviu. Viedli sme 1:0, potom spálili dve tutovky Kožlej a Jančula. Desať minút pred koncom nám Mihajlovič z priameho kopu naservíroval, ako chutí nemilosrdný zákon nedáš - dostaneš a vyrovnal.

V stredu nám Španiel Amor 13 minút pred koncom neláskavým šípom odstrelil zbytky teoretického sna o sladkom Francúzsku. Keby sa teda v týchto zápasoch hralo o 10, resp. 13 minút menej, v sobotu 11. októbra by sme v Prahe hrali o postup zo 6. skupiny! Španielsky tréner Javier Clemente po zápase v Bratislave nešetril komplimentami na našu adresu: "So slovenským mužstvom sme mali nečakane veľa roboty. Kontrolovali sme síce vývoj, ale šance sme si nevytvorili. Kým inokedy ich mávame 12-13, na Tehelnom poli to tak zďaleka nebolo. Oproti prvému stretnutiu v Tenerife sa tím pána Jankecha výrazne zlepšil."

Iste, diplomatická zdvorilosť k súperovi vyvoláva aj efekt zvýšenia hodnoty španielskeho výsledku, no Clemente priklincoval to, čo futbaloví priaznivci citlivo kvitovali - jankechovci sa na jeseň naozaj prezentovali v sympatickej fazóne (Švajčiarsko, Česko, Juhoslávia a chvíľami aj proti Španielom).

Športová šťastena však býva promiskuitná - netreba veľa fantázie na predstavu, že v poslednom zápase nás Česi spláchnu z tretej priečky v tabuľke pod seba. Bolo by škoda, keby v takom prípade spláchli emócie aj pozitívne záblesky, ktorých sa v jesennej sérii urodilo na Tehelnom polo naozaj dosť. Objektívna kvalita hráčskeho potenciálu nás v spoločnosti 6. skupiny rozhodne neoprávňovala k postupovým ambíciám. S každým ťažkým súperom sme však minimálne držali krok.