Prokurátor Michal Barila dlho preveroval a vyhodnocoval dôkazy, kým dospel k záveru, že jeho povinnosťou je obviniť ministra vnútra zo spáchania trestného činu. Lenže to, či sa proti Gustávovi Krajčimu trestné stíhanie naozaj začne, nezávisí od pána Barilu, ale od jeho nadriadeného. Prokuratúra totiž funguje na princípe monokracie. Pravdu a moc má vždy len nadriadený, takže v konečnom dôsledku len jeden človek - generálny prokurátor. Na rozdiel od sudcov, ktorí sú nezávislí a podliehajú len ústave a zákonom, prokurátori musia poslúchať. Obyčajní okresného, okresní krajského a krajskí generálneho... Práve preto, že sudcovia sú nezávislí, možno povedať, že na Slovensku máme také súdy, akých máme sudcov. S prokurátormi je to inak - oni nie sú nezávislí, lebo všetko dôležité na nich padá zhora. Preto je v tejto republike taká prokuratúra, aký je generálny prokurátor. Predseda vlády to vie už dávno. Preto je vo funkcii Michal Vaľo.

V roku 1990 Vladimír Mečiar navrhol za generálneho prokurátora Vojtecha Bacha. No keď sa predseda HZDS dostal druhý raz k moci, so svojou prvou voľbou už nebol spokojný. V marci 1993 preto Bachovi "taktne" naznačil, že by mal odísť. "Generálny" sa z médií a od premiéra dozvedel o sebe novinku: "Pán prokurátor oznámil verejne, že uvažuje o tom, že by svoju funkciu položil... Zrejme aj on uznáva, že bude musieť prísť niekto dynamickejší." Lenže Vojtech Bacho tým Mečiarovým jemným náznakom nechcel rozumieť a na otázky novinárov, ako je to s jeho odchodom, s úsmevom odpovedal, že sa veru odísť nechystá... Predseda vlády preto na jeseň roku 1993 hru pritvrdil.

"JE PRIPRAVENÝ KANDIDÁT"

Prokurátori mali v tom čase v porovnaní so sudcami oveľa nižšie platy. Keď sa ich združenie na audiencii u premiéra domáhalo vyššieho odmeňovania, Vladimír Mečiar im v prítomnosti ministerky Tóthovej a riaditeľky Nagyovej bez obalu oznámil, že "pokým neodstúpi súčasné vedenie prokuratúry, nová platová úprava schválená nebude". Zástupcovia združenia o tom napísali list svojim krajským, okresným i obvodným kolegom... Tým sa však príbeh neskončil.

Koncom októbra 1993 sa mala platmi prokurátorov zaoberať vláda. Keďže v termíne schôdze Vojtech Bacho cestoval do zahraničia, napísal list premiérovi, v ktorom ospravedlnil svoju neúčasť a zároveň oznámil, kto ho na rokovaní vlády zastúpi. Jeho prvý námestník však pred dverami zasadačky čakal zbytočne. Vláda tento bod z rokovania stiahla. Premiér potom v televízii oznámil, že prokurátorom nemohli zvýšiť platy, lebo pán Bacho o to nemá záujem - neprišiel ani len na schôdzu vlády. Generálny prokurátor však vzápätí prečítal pred kamerami list, ktorý poslal šéfovi kabinetu, čím - ako jeden z prvých - verejne a preukázateľne usvedčil Mečiara zo lži.

Odchod Bacha z funkcie sa preto stal takou prioritou predsedu HZDS, že o nej hovoril aj v slávnom prejave v Zlatej Idke. Vraj sa už na personálnej výmene dohodol s SNS, ktorá súhlasila, že výber nového muža je vecou hnutia. Vladimír Mečiar potom dodal: "Je pripravený kandidát. Meno je zavčasu uverejňovať, má k nám blízko a predpokladáme, že začne robiť to, čo robiť má..."

Lenže rozpad koalície a jeho druhý pád mu znemožnili realizáciu týchto plánov. Nová šanca prišla až o rok neskôr - počas dlhej parlamentnej noci v novembri 1994. Generálny prokurátor bol jedným z dlhého radu odvolaných. Keď sa poslanec Pribilinec opýtal, prečo Bachovi nedali šancu, aby sa mohol obhajovať, šéf hnutia - zrejme z úcty k majiteľovi zlatej olympijskej medaily - si vymyslel legendu. Vraj urobil všetko, aby bývalého "generálneho" zohnal, ale, žiaľ, neuspel...

Parlamentná väčšina HZDS, ZRS a SNS počas dlhej noci hneď navrhla a zahlasovala za "pripraveného kandidáta". Vôbec jej neprekážalo, že Ľudovít Hudek nikdy prokurátorom nebol. Keď po niekoľkých týždňoch odišiel šéfovať na ministerstvo vnútra, dostal šancu Michal Vaľo. On - na rozdiel od predchodcu - vo fachu pracoval viac než dve desaťročia. Po novembri 1989 pôsobil na Hlavnej vojenskej prokuratúre v Prahe. Od roku 1991 vo funkcii zástupcu hlavného vojenského prokurátora.

Pán Vaľo sa síce stal monokratom prokuratúry z vôle HZDS a jeho predsedu, ale na verejnosti to zahmlieval. Preto vravel: "Ťažko možno tvrdiť, že mňa dosadil pán Mečiar a že som ním manipulovaný, pretože mňa na návrh národnej rady vymenoval do funkcie pán prezident a odvolať ma môže zasa iba on... To znamená, že keby mi išlo o to udržať si funkciu, tak potrebujem dobre vychádzať s pánom prezidentom a ostatní mi nič neurobia." V skutočnosti je všetko inak. Prezident totiž môže a nemusí akceptovať personálny návrh premiéra na člena vlády, ale personálny návrh Národnej rady SR je povinný prijať. Na to, aby si udržal svoju funkciu, potrebuje generál prokuratúry priazeň parlamentnej väčšiny, a nie prezidenta... Michal Vaľo to veľmi dobre vie. To, čo na svojom poste vykonal, dokazuje, že má k HZDS naozaj blízko.

"Z NIČOHO TO NEVYPLÝVA"

Michal Vaľo nebol vo funkcii ani týždeň, keď sa prejavil veľmi výrazne i jednoznačne.

Vo februári 1995 doznievala veľmi nepríjemná kauza. Týkala sa problému, či majú pacienti za lieky platiť. Od jesene 1992 platí na Slovensku ústava, v ktorej sa hovorí, že každý má právo na bezplatnú zdravotnú starostlivosť a na zdravotnícke pomôcky "za podmienok, ktoré ustanoví zákon". Druhá Mečiarova vláda ešte za ministrovania Viliama Soboňu potom tieto podmienky (medzi ktorými bola zahrnutá aj povinnosť pacientov platiť za lieky) ustanovila nariadením vlády a vyhláškou ministerstva zdravotníctva. Teda nie zákonom! Ústavný súd SR preto musel vydať nález, že nariadenie vlády a vyhláška ministerstva nie sú v súlade s ústavou. Čo verejnosť pochopila tak, že lieky sú opäť bezplatné. Lenže ministerstvo zdravotníctva a vláda tvrdili opak - napriek nálezu Ústavného súdu pacienti platiť musia!

Keďže sa novinári v tejto záležitosti neustále vŕtali, nový generálny prokurátor ich patrične usmernil: "Keby som bol novinárom, neodvážil by som sa napríklad komentovať a tvrdiť, že vláda porušuje ústavu, keď nedáva lieky zadarmo, bez toho, aby som sa pozrel, z čoho vyplýva, že majú byť zadarmo. Z ničoho to nevyplýva..." V skutočnosti to však vyplývalo z Ústavy SR, lebo v nej je napísané, že každý má právo na bezplatnú zdravotnú starostlivosť. Žiadny zákon, ktorý by toto právo obmedzoval, vtedy neexistoval. Preto jeden z ústavných sudcov vyhlásil: "Po strate účinnosti predpisov, ktoré Ústavný súd vyhlásil za protiústavné, príjem z liekov má povahu bezdôvodného obohatenia... To potrvá až do prijatia zákona nahrádzajúceho nedostatky neúčinnej úpravy."

Predseda Milan Čič s poľutovaním konštatoval, že on, ani jeho kolegovia, nemajú právnu možnosť prinútiť ministerstvo, aby rešpektovalo ich nález, a dodal: "Ale sú tu iné orgány, ktoré by si mali plniť povinnosť a tento problém vyriešiť." Michal Vaľo ako náčelník iného orgánu však mal iný názor. A "riešil" celkom iné problémy.

"NA ZÁKLADE ŽIADOSTI GENERÁLNEJ PROKURATÚRY"

Koncom mája 1995 polícia rozpútala rozsiahlu akciu. Jej príslušníci preverovali pravosť viac než 14 tisíc podpisov na petičných hárkoch Demokratickej únie. Na otázku Juraja Handza, na základe čoho tak postupujú, Hudekov hovorca Peter Ondera odpovedal: "Orgány Policajného zboru začali preverovanie podľa paragrafu 158 Trestného poriadku na základe žiadosti Generálnej prokuratúry SR, ktorá dostala v súvislosti s údajným falšovaním podpisov na petičných hárkoch DU od občana Ing. K. P. z Bratislavy podnet - trestné oznámenie..." To isté potvrdil aj vtedajší riaditeľ Sekcie vyšetrovania a kriminalisticko-expertíznych činností PZ: Policajné orgány preverujú pravosť podpisov na základe trestného oznámenia občana Ing. K.P., podaného Generálnej prokuratúre SR."

Dodatočný škandál prepukol vtedy, keď slovenské denníky uverejnili plný text podnetu "občana Ing. K. P." generálnej prokuratúre. Vyplynulo z neho, že ide o mimoriadne nekvalifikovaný podnet.

Dôchodca Ing. Karol Pavlička, "brigádnik" na ministerstve privatizácie, generálnemu prokurátorovi oznámil "podozrenie z trestnej činnosti niektorých predstaviteľov DU pri voľbách do parlamentu", a pokračoval: "Svoje podozrenie opieram o informácie z rozhlasu, televízie a z denníka Slovenská Republika". Z nich usúdil, že došlo "k porušeniu trestného zákona, k podvodom a falšovaniu verejných listín pri vzniku politickej strany". Všimnite si prosím - nie pri registrácii DU do volieb, ale "pri vzniku politickej strany". Pán inžinier sa rozhorčil nad tým, že funkcionári DU verejne priznali "sfalšovaných 2400 podpisov" na svojich hárkoch, "čo je dostatočný počet na naplnenie skutkovej podstaty trestnej činnosti". Bolo však všeobecne známe, že predstavitelia DU žiadne sfalšované podpisy nepriznali - to iba Krajská volebná komisia v Bratislave zo 14 929 podpisov za neplatné označila 2428, lebo neboli kompletné. Napríklad - namiesto krstného mena bola iba jeho iniciálka, nebola určená obec, ulica či číslo domu, chýbalo rodné číslo. Podpisy teda boli neplatné, nie sfalšované!

"AUTOR PODANÍ ANI NEVIE"

Keďže inžinier Pavlička veľmi nepozorne sledoval rozhlas a televíziu, ale o to pozornejšie čítal Slovenskú Republiku, obvinil pánov Moravčíka, Kňažka, Romana Kováča, Vavríka a Čiča z trestnej činnosti a tvrdil, že je potrebné "rozhodnúť o zrušení neoprávnenej a podvodnej registrácii a o zrušení poslaneckého mandátu poslancov za Demokratickú úniu na Ministerstve vnútra SR"! Namiesto toho, aby úrad generálneho prokurátora iniciatívnemu dôchodcovi slušne vysvetlil, že jeho "podnet" je nekvalifikovaný, odstúpil ho Prezídiu Policajného zboru. Prezident PZ potom nariadil plošné preverovanie podpisov!

Skutočný dôvod, prečo generálna prokuratúra posunula polícii zmätočný podnet, a prečo policajní náčelníci spustili masovú akciu, prezradil sám predseda HZDS. V máji 1995 sa totiž ešte nevzdal nádeje, že vytlačí poslancov DU z parlamentu. Keďže Ústavný súd SR jeho prvý pokus prekazil, skúšal to "inak": "Rozhodnutie Ústavného súdu odpovedalo na jednu otázku. Ale vo veci prítomnosti v parlamente možno postaviť otázku i inak a znovu sa pýtať Ústavného súdu... Ono totiž v práve platí zásada, že rozhodnutie orgánu činného v trestnom konaní už nemôže spochybniť nikto, dokonca ani Ústavný súd," povedal Vladimír Mečiar. Skutočnosť, že Demokratická únia nedisponovala dostatočným počtom podpisov na petičných hárkoch, mali teda dokázať orgány činné v trestnom konaní...

Hoci predsedovi HZDS pri jeho druhom pokuse dostať poslancov DU z parlamentu pomáhal generálny prokurátor i policajný prezident, aj tak sa skončil fiaskom. Po štyroch mesiacoch pracného preverovania napokon polícia nemohla ani oficiálne oznámiť celkový počet podpisov na hárkoch, lebo ich bolo viac než potrebných 10 tisíc. Keď ich na policajnom prezídiu predsa len spočítali, veľmi tým znepokojili riaditeľa SIS a nahnevali vtedajšieho ministra vnútra Hudeka, ktorý zbytočnú iniciatívu svojich podriadených komentoval slovami:"Policajti debili."

Mimochodom, generálny prokurátor dokáže rozoznať kvalifikovaný podnet od nekvalifikovaného. Keď mu predseda Republikánskej strany doručil tri podania na petičné hárky ZRS, Michal Vaľo precízne vysvetlil, prečo sú zmätočné: "Autor podaní ani nevie, či ZRS predložilo vyhlásenie alebo petíciu, zamieňa si koalíciu s politickou stranou a právne i jazykovo nekvalifikovaným podaním sa domáha, aby prokuratúra prešetrila, či boli dodržané volebné zákony. K takému postupu prokuratúra nie je oprávnená." Záhada, prečo tie isté znaky nekompetentnosti, ktoré tak hravo odhalil v podaniach Ivana Ďuriša, nepostrehol v podnete inžiniera Pavličku, má jedno vysvetlenie: Generálny prokurátor Michal Vaľo má predsa len bližšie k HZDS ako k Republikánskej strane. Potvrdili to aj udalosti z jesene roku 1995. Ale o nich až nabudúce.

(Dokončenie o týždeň - 3. októbra)

FOTO: Michal Vaľo a Gustáv Krajči - kolegovia na schôdzach vlády.

Autor: FOTO SME - ALAN HYŽA