Sú medzi ľuďmi všelijakí: niekto je na prachy, niekoho baví opravovať kľučky a kvapkajúce vodovody, niekto strieda autá a iný zasa ženy, niekto zbiera autíčka angličiaky... A tak bol muž, ktorý rád čakal. K svojej záľube nedospel ľahko, ale po dlhom čakaní. Ako mnoho ľudí pred ním dozrel k presvedčeniu, že krajšie ako dosiahnutie cieľa je čakanie na to. Ale iba tento muž sa rozhodol uskutočniť svoje čakanie dôsledne. Začal navštevovať zariadenia, ktoré sú na tento účel vyhradené. Ani by ste neverili, koľko rôznych druhov čakární je roztrúsených po svete. Najznámejšie sú, pravdaže, staničné čakárne a čakárne u lekára. Muž strávil niekoľko mesiacov čakaním na vlaky a autobusy. Čakal systematicky. Vždy mal vyhliadnutý spoj, na ktorý čakal. Keď vlak alebo autobus prišiel, muž si ho spokojne odškrtol zo svojho zoznamu a čakal na ďalší spoj. Keď mal za sebou železničné a autobusové čakárne, niekoľko dní prečakal na letisku. Lietadlá prilietali a odlietali, veľké ako ľudské túžby a ťažké ako ľudské sklamania. Jedného dňa muž pochopil, že nastal čas zmeniť čakanie. Nečakal viac na dopravné spoje, nenápadne sa vmiesil medzi ľudí čakajúcich na svoje zdravie. Odvtedy ste ho mohli vídať v čakárňach v nemocniciach, ordináciách, sanatóriách, u obvodných i súkromných lekárov, dokonca aj v čakárni v pôrodnici a u zverolekára. Aj tu postupoval metodicky: po chorobách. Absolvoval choroby ušné, krčné, pľúcne, infekčné, rakovinu, psychické poruchy... Keď po dlhom čase, stále zdravý ako rybička, absolvoval všetky druhy chorôb, začal čakať v úradoch, na súdoch, v advokátskych kanceláriách... Všetko to bolo čakanie sedavé, bez pohybu. Preto sa muž presťahoval do pohyblivých radov, ktoré sa všeobecne nazývajú fronty. Ráno čakal na čerstvé pečivo, potom prešiel do radu na noviny, a takto sa v priebehu dňa presťahoval do radu na ovocie a zeleninu, do radu na mäso, do radu na vajíčka... Svoj deň ukončil vo veľkolepých radoch na poštách. Čakal pri okienkach na peniaze, dôchodky, veľké výhry každého druhu. A to sme ešte nespomenuli banky, sporiteľne, poisťovne, daňové úrady, realitné kancelárie, investičné spoločnosti... Tam všade sa dalo zmysluplne a veľkolepo čakať.

Keď muž prišiel na rad, zakaždým sa opakoval rovnaký rituál: zrazu sa zvrtol na podpätku a s neurčitým zamrmlaním pustil pred seba ďalšieho v poradí. Neskôr však dospel k názoru, že nemá čo skrývať svoju výstrednosť, ktorá sa mu medzičasom stala spôsobom existencie. Jasne, aby to všetci počuli, vyslovil: "Ďakujem, ja som sa už dočkal."

A s úsmevom odišiel. Dnes toho zvláštneho muža môžete vidieť, ako posedáva s rybármi na brehu riek a rybníkov a čaká. Nečaká však na úlovok: čaká na koniec svojho čakania. Vie, že raz príde deň, keď sa skončí jeho pozemské čakanie a on zastane pri bráne do ďalšieho sveta. Nemôže sa dočkať toho dňa, pretože tuší, že tam bude iba úzky vchod a čakajúcich nekonečné davy.