Tak nám, ako každý rok, v týchto chvíľach prichádzajú domov chlapci z vojenčiny. Je to veľká vec! Ako si však vysvetliť, že náš folklór venuje tak veľa invencie na ospevovanie chvíle, keď chlapec rukuje, a vôbec si nevšíma, ako sa vracia domov. Ani meno tomu nenachádza. Keď sa nástupu na vojenčinu hovorí rukovanie, odchod z nej by sa mohol volať "nohovanie". Vziať nohy na plecia a rovno domov! Ja som sa takto pred 15 rokmi vliekol z Plzne: vliekol preto, lebo som bol obťažkaný knihami z plzenských kníhkupectiev a antikvariátov. Mal som zadúšajúci pocit, že teraz mi už bude patriť svet, že všetko zvládnem a všetko dokážem, keď som už na slobode. Táto eufória trvala iba pár dní. Pomaly som začal prichádzať na to, že uniforma, určený denný rozvrh, predpisy a zákazy boli vlastne veľmi pohodlné. Nemusel som nič robiť. Robilo sa so mnou. Tak nám, ako každý rok, prichádzajú domov chlapci z vojenčiny. Trpkosť a zlosť z nich vyprcháva a možno si začínajú, hoci neradi, priznávať, že ich tam aj niečomu naučili. A ešte niečo tí chlapci majú v sebe: pevné odhodlanie, že sa musia stretať so svojimi kamarátmi z vojny. Ešte netušia, že nebudú. Kolotoč všedných dní im to nedovolí, tak ako nedovolil mne a mojim kamarátom. A predsa: pokúste sa o to. Tak - hoci aj dodatočne - môžete dať svojmu nedobrovoľnému trápeniu na vojne zmysel a hodnotu. Inak by to bol iba jeden stratený rok. A to nesmie byť.