Ak by sme si položili otázku, kam až siahajú možnosti ľudského hlasu a jeho umeleckého využitia ako živého hudobného nástroja, vhodnejšie "médium" na jej zodpovedanie, než je Edita Grúberová, sotva nájdeme. Táto svetová hviezda slovenského pôvodu si trpezlivým štúdiom osvojila hlasovú techniku, vďaka ktorej hravo prekonáva vžité limity a v odbore koloratúrneho sopránu šokuje priam nemerateľnými interpretačnými parametrami. Po šiestich rokoch od jej historického návratu na domácu koncertnú pôdu sa v pondelok uskutočnil jej prvý návrat operný, hoci (zatiaľ?) situovaný nie do divadelného priestoru. Program rozdelila Edita Grúberová do dvoch, respektíve troch blokov. Otvorila ho trojica árií majstrov predverdiovskej talianskej bel cantovej opery (Donizetti, Rossini, Bellini), ktorej sa v ostatnom čase venuje najintenzívnejšie. Po prestávke ponúkla odlišnú výrazovú polohu Alabievovým Slávikom a áriou z Bernsteinovej Candide, a napokon prídavkovú časť vyplnil Schneider-Trnavský s Ružičkami, Rossini s Barbierom a Johann Strauss s Netopierom.
Sólistka svoj bratislavský recitál využila v prvom rade na to, aby slovenskému publiku demonštrovala fenomenálnu vokálnu techniku a vystrojila skutočný ohňostroj ozdobného spevu. No nielen brilantné koloratúry, famózne vysoké tóny, s ktorými sa dokáže "pomaznať", vyšperkovať ich trilkom, uplatniť v nich bohatú dynamiku, sú pre Grúberovú charakteristické. Jej prejav oslovuje aj iných. Napríklad veľkým zmyslom pre komiku, čo dokázala v Candide, Adele, či v Rosine. Navyše, Edita Grúberová dokáže i hodiť rukavicu vžitým interpretačným normám. Zrejme nie každý rossiniovský znalec prijme jej Semiramis, kde prvky vokálnej virtuozity, nepísané vysoké tóny a neautorizované kadencie posúvajú túto vzorku dramaticko-koloratúrneho repertoáru do inej roviny. Napokon osobnosť Grúberovej dovoľuje uplatniť i vlastné licencie. Bol to večer, aký zažije Bratislava vari raz za desaťročie. Nemožno nespomenúť ani zaangažovaný výkon sprevádzajúcej Slovenskej filharmónie pod taktovkou jej šéfdirigenta Ondreja Lenárda.
Autor: PAVEL UNGER (Autor je spolupracovníkom SME.)
