LIPTOVSKÝ MIKULÁŠ (SME - kim) - V malej sieni Galérie P. M. Bohúňa otvorili včera výstavu fotografií Jara Sýkoru s názvom Ľudský príbeh. Koncepčne ju pripravila kurátorka Domu fotografie Tatranskej galérie v Poprade Lucia Benická. "Sýkorova tvorba je v slovenskej fotografii fenoménom, ktorý sme nezaznamenali od Martinčekových čias - dokumentom Liptova 60. rokov. Sýkora zostáva verný zobrazeniu ľudí a v ich portrétoch nachádza čoraz väčšiu silu," povedala L. Benická. Jaro Sýkora sa už takmer desať rokov pravidelne túla oravskými grúňmi a všíma si život starousadlíkov. "Spočiatku som fotil krajinu, postupne ma ovládol čoraz väčší záujem o človeka, odsúval som zbytočné krajinárske prvky a sústredil sa na portrét. Chcel som tak zachytiť posledné úlomky života na lazoch," hovorí dokumentarista Sýkora. Pri snímaní nepoužíva teleobjektív, s portrétovanými pracuje nablízko, jeho tvorba je založená na dokonalom poznaní osudov oravských lazníkov, na vzájomnej dôvere a pravidelných kontaktoch. V jeho tvorbe z cyklu Ľudský príbeh dominujú opustení, osamelí starci, ktorí sa držia tradičného spôsobu života, svojich chalúp, svojich políčok. "To, čo zaznamenávam, nie je bieda. Bieda je pasívna. V tých ľuďoch je však krása a v kráse je množstvo aktivity. Snažím sa zachytiť starobu nie ako poddanosť, ani slabosť, ale ako múdrosť a zmierenie s údelom. V tom zmierení je kus ľudskej dôstojnosti," komentuje autor. Akýmsi protipólom k jeho cyklu Ľudský príbeh je súbor Deň dlhší ako život. Sýkora v ňom sleduje svojich lazníkov v inom prostredí, chodí za nimi do domovov dôchodcov. Stáva sa ich bezprostredným dôverníkom, dokumentuje ich premeny. V Ľudskom príbehu zachytáva obraz tradičného života, ktorý sa z oravských grúňov s odchodom starousadlíkov vytráca. Zostanú len spomienky pretavené do Sýkorových realistických portrétov. Cyklus fotografií Ľudský príbeh si v Liptovskom Mikuláši môžete pozrieť do 19. novembra.

Autor: SME-kim