r mal štyri krídla a v ich prostriedku dva uzatvorené dvory. Keď v roku 1855 Rakúsko-Uhorsko tieto priestory odkupovalo na účely trestnice, boli už opustené. Ilava sa stala celokrajinskou trestnicou pre nepolepšiteľných kriminálnikov s dlhodobými trestami.
Začiatkom roka 1919 prevzala ústav Československá republika a po vzniku slovenského štátu v ňom zriadili koncentračný tábor. Až po roku 1952 sa stal opäť väzenským zariadením, v ktorom si v súčasnosti odpykávajú tresty odňatia slobody muži zaradení do druhej a tretej nápravnovýchovnej skupiny a zločinci odsúdení na výnimočné tresty od 15 do 25 rokov a na doživotie. Pre tých sa zriadilo tzv. oddelenie výnimočných trestov s osobitnými zabezpečovacími zariadeniami a prísnymi bezpečnostnými opatreniami, o ktoré dbajú príslušníci Zboru väzenskej a justičnej stráže SR.
Dostať sa na toto oddelenie znamená, že musíte prejsť niekoľkými železnými gátrami, ktoré sa otvárajú kľúčami a fotobunkami. Na chodbách sú neustále prítomní službukonajúci dozorcovia, ktorí pozorne sledujú dianie na pochmúrnych chodbách.
Vynálezca
Nad dverami cely, v ktorej je umiestnený päťnásobný vrah Jozef Slovák, zablikalo signalizačné svetielko. Vychovávateľ otvára ťažké železné dvere, za ktorými sú ešte jedny z mreží. Odsúdený s popolavou tvárou ticho hlási, že má napísanú sťažnosť, ktorú žiada doporučene odoslať adresátovi.
"Pozrite sa, ako vyzerám," opatrne začal s nami rozhovor Jozef Slovák. Z nohavíc si vyhrnul košeľu až ku krku a ukázal svoje chudé telo. "Keby nám nekradli z potravy, tak by sme sa najedli, ale takto..."
Obyčajná denná stravná jednotka na jedného nepracujúceho väzňa je 30,40 Sk, kto má diétu, dostane jedlo za 35-46 Sk, okrem toho si každý väzeň môže raz za štrnásť dní prikúpiť potraviny vo väzenskom bufete. Samozrejme, keď má za čo...
"O mne je známe, že som v minulosti podával zlepšovacie návrhy a niektoré mám aj patentované," pokračoval J. Slovák. "Aj teraz mám rozpracovaný vynález - fotochemické pulzačné čerpadlo a vlastním patent aj na plynnú zmes, ktorá ho poháňa. Lenže čo z toho, keď nič nemôžem dať na papier, lebo nemám písací stroj," ťažkal si "vynálezca".
Zločinec, ktorý nedávno chladnokrvne vraždil mladé ženy, sa im predstavoval ako šéf protiteroristickej jednotky kapitán Richard Forman alebo ako plastický chirurg, konfabuluje aj v žalári, v ktorom ani náhodou nemieni stráviť celý zvyšok života.
"Keď nastane príhodná chvíľa, vyrobím zo zvyškov potravy, omietky, vlastných fekálií, moču a vody takú trhavinu, že z tejto väznice zostanú len zrúcaniny," vravel presvedčivo a nedbal nič na naše úsmevy...
Neskoré pokánie
Ani jeden na doživotný trest odňatia slobody odsúdený zločinec neverí, že v žalári zostane až do svojej smrti. Niektorí sa nádejajú, že znova bude veľkorysá amnestia, akú v roku 1990 udelil prezident ČSFR Václav Havel, iní dúfajú, že ich po odpykaní dvadsiatich piatich rokov trestu podmienečne prepustia na slobodu. Na útek myslia len sporadicky, lebo vedia, že táto cesta je nepriechodná, veď aj na hodinovú vychádzku opúšťajú celu spútaní a pod dohľadom niekoľkých dozorcov.
"Už som sa polepšil a aj som všetko oľutoval," tvrdí Tibor Polgári, bývalý vodca skupiny leopoldovských väzňov, ktorá pri úteku v novembri 1991 brutálne zavraždila piatich dozorcov. Svojim bratom, ktorí si odpykávajú tresty v iných väzniciach, píše listy, v ktorých ich vystríha pred páchaním trestnej činnosti, aby nedopadli tak ako on.
"Všetko som stratil okrem viery v Pána Boha," vyznal sa ďalší vrah z leopoldovskej skupiny Miloš Uriga. "Čítam náboženskú literatúru, ktorá mi dodáva sily prežiť toto moje utrpenie a chcem napísať o svojom pokazenom živote knihu."
Čas v 3,5 metra štvorcového malej cele sa vlečie pomaly. Odsúdení v nej denne neprerušene strávia 23 hodín. Chvíľu pozerajú televízny program, počúvajú rádio, čítajú knihy, noviny alebo časopisy. Píšu aj listy, v ktorých sa väčšinou sťažujú...
"Nič som neurobil, nikoho som nezavraždil, som tu nezaslúžene," vzrušene vravel trojnásobný vrah Štefan Mlynarovič, prezývaný Džony. "Všetko si to na mňa vymysleli, k...!" O svojej nevine je presvedčený aj Jozef Valnoha, ktorý bol za vraždu odsúdený na 18-ročný trest odňatia slobody. Ten si kráti dlhé chvíle maľovaním obrazov, ktorými sú vyzdobené nielen steny na oddelení výnimočných trestov, ale aj väzenská kaplnka a kancelária riaditeľa nápravnovýchovného ústavu.
Zločin a trest
V ilavskom ústave sa v súčasnosti na oddelení výnimočných trestov nachádza jedenásť zločincov odsúdených na doživotie a devätnásť kriminálnikov, ktorí boli odsúdení na výnimočné tresty odňatia slobody od 15 do 25 rokov.
"Len tucet na doživotie odsúdených vrahov má na svedomí 37 obetí," informoval nás riaditeľ NVÚ plukovník JUDr. Rudolf Proszczuk. "Aj ostatní zločinci, ktorí sú na oddelení výnimočných trestov, zabíjali."
Treba dodať, že niektorí nie raz, ale aj viackrát. Celkom bežné sú prípady, že mnohí vrahovia po odpykaní trestu a vyjdení na slobodu tento hrozný čin zopakovali a nezriedka s ešte väčšou brutalitou. Spomeňme J. Molnára, J. Šoutu, O. Harvana, J. Slováka, Š. Mlynaroviča, D. Bajgera a J. Valnohu, ale aj ďalších, ktorí sa ani po viacročnom pobyte v krimináloch nepoučili a nepolepšili.
"Keby nebol zrušený trest smrti, v ich prípadoch by ho súdy určite uplatnili," dodal R. Proszczuk.
"Trest smrti, nikdy!" vykrikoval po vynesení rozsudku v roku 1993 v bratislavskom Justičnom paláci T. Polgári. "To by bolo nespravodlivé!"
Za skrivodlivosť však dnes považuje aj prísny režim na oddelení výnimočných trestov v Ilave...
"Keď k nám nastúpil do výkonu trestu, vyhrážal sa, že ho pri úteku z väzenia nezastaví ani ďalších päť vrážd dozorcov, lebo aj tak už nemôže dostať vyšší trest," spomína R. Proszczuk.
Keď sme opúšťali oddelenie výnimočných trestov a na gátri za nami sa zavreli ťažké železné vráta, uvedomili sme si, že opúšťame prostredie, z ktorého pre jedenásť zločincov odsúdených na doživotné tresty odňatia slobody niet možnosti odchodu. Nevdojak sme sa pristihli pri tom, že ich neľutujeme, ale naopak - vďačíme justícii za to, že spoločnosť pred takýmito živlami ochraňuje.
