Určité veci si človek môže kúpiť, až keď dospeje do najvyššej fázy nemajetnosti. Poznám chlapíka, ktorý je vlastníkom dvadsiatich siedmich pouličných lámp na Beláskovej ulici. Poznám istú dámu, ktorej patrí socha v parku. A je známy aj majiteľ siedmich kilometrov železničnej trate z Kútov do Bratislavy.

Bol raz tulák, ktorý sa volal Švorc. Teda nevolal: oni ho tak volali. Sám tvrdil, že jeho úradné priezvisko je Rafael Adalbert Schwarz a že iba veľkou smolou a nedorozumením ostal švorc, ale doklady na to nemal. Človek Švorc nemal aj iné veci ako doklady. Nemal napríklad trvalé bydlisko. A nemal dokonca ani bydlisko prechodné, hoci tvrdil, že on jediný má prechodné bydlisko v pravom zmysle slova. Býval totiž pod prechodom na najhlavnejšej ceste v meste. Mal tam útulný bytík z lepenkových škatúľ: predizba, obývačka, spálňa. Kuchyňu nemal: stravoval sa po reštauráciách.

Čože: bytík to bol útulný, ale chodili mu tam ľudia. Davy ľudí. Človek Švorc z nich videl iba polovice: ako hracie karty dvojhlavé. Iba nohy. Od takého mája to bolo príjemné a v lete to bol božský pohľad. Všetky tie dlhé, štíhle, nikde nekončiace dievčenské a ženské nohy v pančuchách či bez. Ale potom akosi otupel. Prejedol sa nôh. A tiež že prišla jeseň. Nohy odkráčali do teplých krajín a namiesto nich sa objavili nesympatické chodidlá v čižmách a vysokých topánkach, ba raz dokonca v galošiach! Človek Švorc sa rozhodol zmeniť svoje netrvalé bydlisko pod prechodom. Pustil medzi svojich obchodných partnerov hlášku: Švorc hľadá zimné sídlo. Je ochotný zaplatiť čokoľvek. Určité veci si človek môže kúpiť, až keď dospeje do najvyššej fázy nemajetnosti. A tak sa Švorcovi donieslo, že by bol na predaj jeden solídny, zachovalý most. Nijaká výpadovka, nijaká diaľnica, útulný sídliskový most v Petržalke nad mŕtvym ramenom Dunaja. Jeho vlastník, nejaký Plonk, sa sťahuje a rád by nechal rodinné sídlo spoľahlivému človeku z aristokratických kruhov. Dohodli sa. A pretože v najvyšších kruhoch, ako vieme, sa neplatí na drevo a bankovkami, obchodná transakcia prebehla distingvovane a diskrétne. Na verejnosť však aj tak prenikli správy, že Švorc kúpil most za udivujúcu sumu: za plechovku piva, telefónnu kartu na dva hovory a zbierku báb, veľmi umelecky odhalených.

Tulák sa nasťahoval pod svoj most. Bolo tam príjemne, teplučko a intímne. Zhora k nemu tlmene doliehali zvuky áut a jemné otrasy naňho pôsobili vyslovene exoticky. Človek Švorc zistil, že s movitosťou dostal ako pozornosť krásny výhľad na zapadajúce slnko a nehlučnú spoločnosť niekoľkých rybárov. Radosť mu nevedela pokaziť ani ironická otázka, či nemá hrôzu z toho ramena, keď je mŕtve.