Nepriateľstvo medzi rodinami Montaguovcov a Kapuletovcov nemalo ani regionálny, ale iba čisto lokálny význam. Londýnske obecenstvo z roku 1596 sa nemalo prečo zaujímať o lokálne konflikty vo vzdialenej talianskej Verone. Ešte vzdialenejšia v priestore i čase bola stredoveká Verona pre obecenstvo socialistickej Bratislavy v roku 1957. A predsa sa i jedno, i druhé obecenstvo bez ťažkostí vedelo stotožniť s tragickým ľúbostným príbehom dvoch veronských teenagerov. Dokázali to vďaka schopnosti ľudského umu "povýšiť skutočnosť na metaforu," ako to vyjadril William Faulkner. Ináč povedané, ak nás umelecké dielo primerane provokuje, alebo inšpiruje, vieme v ktoromkoľvek konkrétnom jave - či už to je spoločenský problém, vzťah, alebo morálna dilema - vidieť symbol javov, ktoré sú charakteristické pre našu vlastnú dobu a prostredie. Ešte ináč povedané, každé dobré umenie je univerzálne.
No hoci je umenie svojimi účinkami univerzálne, zvyčajne nesie znaky prostredia, v ktorom sa zrodilo. Stredná Európa je územie, ktoré nemá presné hranice, a aj hranice štátov vo vnútri tohto územia sa často menia. Na pomerne malej rozlohe tu striedavo harmonicky a v konfliktoch žije vedľa seba veľa rozličných národov s rozličnými jazykmi a kultúrami, ale s veľmi podobnou historickou skúsenosťou. Aby som nezachádzal priďaleko do minulosti, poviem iba, že za posledných dvesto rokov väčšina obyvateľov tejto oblasti zažila, čo je to byť či už etnickou, sociálnou alebo politickou menšinou. Dalo by sa povedať, že stredná Európa nie je ani geografický pojem ako skôr stav mysle.
Tento stav mysle nachádza svoj obraz aj v literatúre, ba práve v nej sa asi prejavuje najvýraznejšie. Po formálnej stránke sú literárne diela vznikajúce v strednej Európe pravdaže rovnako pestré a rozmanité ako kdekoľvek inde na svete, ale spája ich istá príbuznosť postojov, častejší výskyt alebo návratnosť istých tém, isté, jungovsky povedané, archetypálne príbehy a osudy, ako aj charakteristický, pravdaže melancholický tón rozprávania, občas vystriedaný bláznivou, nepríčetnou veselosťou, takzvaným šibeničným humorom. Tesné susedstvo, ba aj prelínanie kultúr spôsobilo, že stredoeurópski spisovatelia citlivejšie vnímajú vonkajšiu rozmanitosť i základnú vnútornú podobnosť ľudí, majú vyvinutý zmysel pre podtóny a farebné odtiene a intenzívne, takmer posadnuto sa zaoberajú otázkami vlastnej identity. S tým súvisí aj sklon k hĺbavosti a introspekcii - nie náhodou je stredná Európa rodiskom psychoanalýzy. V príbehoch, ktoré opisuje stredoeurópska literatúra, je veľmi málo oslnivých úspechov a oveľa viac trpkých porážok. Azda preto je jednou z jej najdôležitejších hodnôt ľudská dôstojnosť a jej zachovanie aj za tých najťažších okolností.
Ak je obyvateľstvo strednej Európy takpovediac menšinou dejín, jej literatúry sú v porovnaní s literatúrou americkou, anglickou, ruskou či francúzskou menšinovými literatúrami. Písanie je všade na svete osamelá činnosť, no v tomto regióne okrem osamelosti býva spisovateľ často vystavený aj rozličným politickým a sociálnym tlakom. Nespomínam to preto, aby som sa sťažoval, napokon každý z nás si tento osud zvolil dobrovoľne, chcem len tým väčšmi vyzdvihnúť iniciatívu Društva slovenskih pisateljev a ďalších slovinských inštitúcií, ktoré nám umožňujú, aby sme na každoročnom medzinárodnom stretnutí spisovateľov vo Vilenici vystúpili zo svojej samoty a uvedomili si, že nás spájajú spoločné skúsenosti a ciele. A udeľovaním prestížnej medzinárodnej spisovateľskej ceny Vilenica zároveň upozorňujú na hodnoty, ktoré vznikajú v tomto priestore a ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou európskej kultúry.
Práve preto sa cítim nielen veľmi poctený, ale aj trochu zaskočený, že sa dnes takáto významná cena dostáva práve mne, a aby celé bremeno zodpovednosti nepadlo iba na mňa, prijímam ju aj v mene ďalších slovenských spisovateľov, ako sú Ivan Kadlečík, Ján Johanides, Pavel Hrúz, Tomáš Janovic, Alta Vášová, Dušan Dušek, Ivan Štrpka a mnohí iní, ktorých diela uchovávajú a rozvíjajú ducha strednej Európy.
