"Celý môj život je ako seriál konfliktov, po ktorom nasledovali prudké zmeny. Pripadá mi to ako cesta osamelého autora." Vyznanie Jozefa Jankoviča, autora, ktorý na svojej ceste nikdy nešiel do ľudských či umeleckých kompromisov. V 60. rokoch sa stal jednou z rozhodujúcich postáv nastupujúcej generácie v slovenskom výtvarnom umení, ktorá tlačila na pulz aktuálnych európskych tendencií, aby ich pretavila do autentického výtvarného programu. Informel, štrukturálna abstrakcia, nová figurácia, asambláž, l`art brut - to je len niekoľko inšpiračných zdrojov, na ktoré Jankovič v tom čase tvorivo reagoval. Už vtedy však bolo jasné, že v jeho umeleckom mikrokozme je ústrednou témou človek. Táto antropomorfná niť si vždy našla v labyrinte rôznych znakov a výtvarných médií, v ktorých J. Jankovič tvoril (socha, kresba, grafika, šperk), svoj priestor, v ktorom nástojčivo rozprával svoj príbeh. Niekedy s camusovskou príchuťou tragického odsúdenia na slobodu, inokedy existenciálny podtón dostal sarkastický rozmer a z autora sa stal ironický glosátor okolitej spoločnosti a človeka v ňom. Presvedčivosť výtvarného pocitu neumlčal ani normalizačný nástup v 70. rokoch. Len sa, voľne parafrázujúc A. Hrabušického, "zamuroval". Režim totiž žiadal "pozitívnu správu o svete vo svetlých farbách", no Jankovičovo videnie analyzovalo aj odvrátenú stranu ľudskej tváre. Druhá polovica 80. rokov priniesla politický odmäk a s tým aj plnú rehabilitáciu jeho diela. V rokoch 1990-1994 bol rektorom na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave, v súčasnosti pôsobí na nej ako profesor na katedre sochárstva... Jozef Jankovič je jedným z najznámejších a najuznávanejších slovenských sochárov vo svete, ktorý vystavoval na viacerých zahraničných výstavách a je zastúpený v prestížnych európskych zbierkach. Jeho sochy možno nájsť v Múzeu 20. storočia vo Viedni, ale i vo štvrti z tretieho tisícročia v parížskom La Defénse...

Je len logické, že takémuto umelcovi sa robí retrospektívny prierez tvorbou dostatočne výpravný, navyše, keď je podporený životným jubileom - 8. novembra bude mať J. Jankovič 60 rokov. Ba dalo by sa povedať, že ide o jednu z najväčších autorských prezentácií z posledných rokov, inštalovanú v Slovenskej národnej galérii v Bratislave. Od 16. septembra až do 16. novembra tu kurátori Z. Rusinová (pripravila umelcove 60. roky), A. Hrabušický (70. roky) a K. Bajcurová (80.-90. roky) predstavujú Jozefa Jankoviča v takmer vyčerpávajúcom profile - aspoň čo sa týka spektra výtvarnej motivácie. Samozrejme, nie všetko sa v danom priestore dalo vystaviť, niektoré veci (najmä asambláže zo 60. rokov) boli zničené. Je až neuveriteľné, že i napriek niekoľkým kľúčovým zlomom umenie Jozefa Jankoviča pôsobí až vzácne kontinuálne, vždy s vysokým umeleckým štandardom. Kresby, či grafika, ktorú robil najmä v časoch normalizačných, nie sú len prípravou na sochárske realizácie, šperky nie sú iba plastickou odvodeninou od svojich trojrozmerných skulptúr. Sochár ide vždy a všade naplno. Jeho tvorba, to je asociácia silných pocitov, kde niet miesta pre výtvarný alibizmus. Zaujíma ho iba výtvarný výraz dovedený do absolútna. Svet utrpenia, bolesti, ale i nehy a krásy. Dôležité sú iba extrémy, šedivú cestu necháva pre svojich epigónov. Hovorí dosť až vtedy, keď najvytrvalejší prosia o milosť. Čierna a biela, jing a jang. Napätie dvoch princípov, ktoré prechádzajú Boschovou záhradou rozkoší, ale i Danteho peklom... Nikdy sa nekončiaci príbeh, ktorý na nás dolieha so svojou neznesiteľne ľahkou krásou.

Autor: Ľudo Petránsky Ml.