V Bosne sa uplynulý víkend uskutočnili dôležité a ostro sledované miestne voľby, ktoré mali podľa všeobecného očakávania potvrdiť alebo spochybniť ďalšie smerovanie mierového procesu v krajine. Prvé miestne voľby po siedmich rokoch prebehli presne rok po voľbách do parlamentov a spoločného trojčlenného predsedníctva (prezídia), prvých po podpise daytonského mieru. Predbežné odhady, s ktorými sa poponáhľali miestne politické strany, hovoria, že voľby v podstate potvrdili momentálne rozloženie síl v krajine. Inými slovami - potvrdili v jednotlivých mestách a obciach vládu etnickej väčšiny, bez ohľadu na to, ktoré etnikum tu prevažovalo pred vojnou a pred etnickými čistkami. Na veľkú spokojnosť Európskej únie i NATO voľby prebehli bez násilia, dokonca bez väčších incidentov (ak nerátame nejaký ten výbuch, ktorý si však nevyžiadal obete na životoch), a za veľmi vysokej, údajne až 80 - 90-percentnej voličskej účasti.

Triumf nacionalistických strán na pomery v tejto krajine neznamená nič poburujúce - po nedávnej etnickej vojne ide len o odraz reality. Strana, ktorá chce v Bosne uspieť, musí proklamovať boj za národné záujmy svojho voliča. Tzv. utečenecká karta nehrala vo volebnom procese napokon nijako prevratnú úlohu - utečenci, ktorí sa stále márne snažia o naplnenie svojho "papierového" práva na návrat do predvojnových domovov, boli skôr len smutnou pripomienkou nedávnej minulosti. Aj tak však ich hlasy podľa predbežných nepotvrdených informácií vážne ohrozili pozície miestnych pánov napríklad v niektorých západobosnianskych mestách, kde dnes vládnu Chorváti, a pred vojnou to boli Srbi. Zmiešané pocity vyvoláva informácia, podľa ktorej v Srebrenici, dnes pod správou Srbov, ktorí tu za vojny zavraždili tisícky mosimských mužov, práve zásluhou hlasov utečencov srbskí nacionalisti údajne prehrali. V Mostare sa voľby uskutočnili až na poslednú chvíľu po dohode miestnych chorvátskych a moslimských autorít, ktorá by mala údajne odstrániť nerovnováhu postavenia oboch menšín, a zároveň smerovať (ako tvrdia optimisti) k etnickému zjednoteniu mesta. Faktom stojacim za zaznamenanie je markatný nástup Srbskej radikálnej strany, druhej po vládnucej Srbskej demokratickej strane (SDS) v bosnianskosrbskej Pale, ale aj oddanosť voličov v Banja Luke, konkurenčnom centre Republiky srbskej v Bosne, prezidentke Biljane Plavšičovej. SDS - strana jej oponentov - sa opäť vyznamenala, keď sa na jej volebných plagátoch objavil smutne známy Radovan Karadžič. On sám osobne sa údajne snažil aj zaregistrovať, OBSE mu to však znemožnila, keď vylúčila z volieb všetky osoby dôvodne podozrivé z páchania vojnových zločinov. Proti plagátom oficiálne nikto nezasiahol. Tu si však opäť treba pripomenúť, že v povojnovej Bosne platia stále iné pravidlá, než v normálne fungujúcej demokracii. Voľby sú cestou k nej - o rok sa budú v Bosne opäť konať parlamentné a prezidentské voľby.