Večným problémom poľnohospodárov bude to, či sa urodí akurát dosť. Ak je málo, okrem iného to uráža stavovskú česť živiteľa spoločnosti a - pochopiteľne nabúrava ekonomiku a ceny. Ak je veľa - uráža to peňaženku, pretože ceny klesajú a nezodpovedajú nákladom, ktoré boli na farmu vynaložené a opäť to nabúrava ekonomiku. To platí v krajinách s fungujúcou ekonomikou. U nás k tomu všetkému pribúda neúplnosť našej transformácie. Deklaruje sa síce trhový systém, pretrváva však socialistické ochranárstvo všetkého, čo je priemysel (čím ťažší, tým lepšie). Po ilustráciu tohto konštatovania netreba chodiť ďaleko - kým podľa štatistík vzrástla v tomto desaťročí cena produkcie priemyselnej prvovýroby na trojnásobok, cena prvovýrobkov poľnohospodárskych vzrástla len polovičným tempom - jedenapolnásobne. Poľnohospodári sa dostávajú do stále sa roztvárajúcich nožníc - ceny, ktoré môžu požadovať za svoju produkciu, rastú len polovičným tempom v porovnaní s tým, čo musia platiť za vstupy - teda energie, chemikálie, strojárske výrobky. Zvýšenie cien, ktoré zatiaľ štát reguluje, je nemysliteľné aj preto, že trh by ich jednoducho nedokázal akceptovať. Občania jednoducho nemajú také príjmy, aby mohli platiť skutočnú cenu za potraviny. I tak u nás náklady domácností na stravu predstavujú 36 percent, kým v krajinách vyspelej Európy len 20 percent. Stáva sa potom, že poľnohospodári majú viac, ako môžu predať. Než by predali lacnejšie - nepredajú vôbec. Čo s nadbytkom? Oficiálne vám to nepovie nik. Možno aj preto, že ani poľnohospodár ani občan nie je tou inštitúciou, ktorá by mala naprávať tento najjasnejší rozpor medzi makro a mikroekonomikou.