tva Kalligram sokratovsky sebadefinuje európskeho intelektuála ako človeka, ktorý berie na seba riziko skrývajúce skepticizmus a relativizmus, ako aj absolútnu vernosť tomu, čo sa nekonjukturálne pokladá za pravdu, ako človeka, ktorého znakom je vernosť pravde a skeptickosť voči úradným mocnostiam a stádnym inštinktom, čo robí z intelektuála možného odsúdenca. Na pozadí tohto sokratovského, tak trochu romantického vymedzenia, ktoré charakterizovalo Michnikov osud do roku 1989 a časť z neho ľpie na ňom podnes, možno vymedziť dnešné, empedoklovské pôsobenie Adama Michnika.

S ním sa spája druhý význam metafory o sandáli. Každý, kto ho aspoň raz videl, vie, že Adam Michnik je homo viator, človek pútnik, chodec v tomto svete áut, vlakov a lietadiel. Obnosené, zaprášené sandále sú toho prvým svedectvom a signálom. To nie je zanedbateľné. Adam Michnik nám týmto spôsobom oznamuje, že nie je viazaný na čas cestovných poriadkov. Že jeho cestovný poriadok určuje jeho vnútorný čas. Je stále na cestách, je takmer nepristihnuteľný, chvíľu je tu a potom zase tam, ale môže zotrvať kdekoľvek, kde sa mu páči, kde chce ostať, ale aj tam, kde sa mu vôbec nepáči, ale kde zostať treba. Teda všade tam, kde je dobre, kde má priateľov, s ktorými sa môže zhovárať, ale aj všade tam, kde je zle, kde má nepriateľov, a musí s nimi vstúpiť do sporu.

Adam Michnik je vášnivý milovník dišpút. Je vysoko sofistikovaným predstaviteľom prvého človeka, ktorý zakúsil ovocie zo stromu poznania a nesie so sebou dejinami hriech a zvodnosť poznania, stelesneného v slove. Jeho Adam hovorí, a v hovore ustavične reflektuje, zaostruje, podrobuje skúške platnosti to, čo hovorí, no najmä to, čo hovoria druhí. Karl Popper by na to použil vznešené slovo falzifikuje. Jeho hovor je zajakavý, a tá zajakavosť nie je ničím iným ako viditeľným prejavom pauzy medzi pomysleným a povedaným.

Inak povedané, Michnikove rozjímania a predjímania vecí sú kontrolovatelné ich skutočným priebehom. Michnik nehovorí najčastejšie o tom, čo sa stalo, ale o tom, čo sa deje a čo sa stane; ba dokonca aj tam, kde hovorí o tom, čo sa stalo, vzťahuje to vždy na aktuálne dianie. Michnikovým démonom je aktuálnosť. V jeho rozhováraní je tak zahrnutý ako základný faktor princíp skúšky a omylu.

PRIPRAVENOSŤ NA KOMPROMIS

Adam Michnik nie je len človekom jasnozrivého videnia, ale aj zreteľných omylov. V tomto zmysle je asi najbližšia skutočnosti jedna z jeho mnohých definícií seba samého ako človeka stredu. Stred (a to aj stred politický) ako priesečník jasne vyslovených názorov a principiálnych postojov pokladá Michnik za miesto, kde sa kompetentnosť a vecnosť preverili na mnohých historických zákrutách.

Táto kompetentnosť a vecnosť sa však rodí aj z ilúzií a omylov. Toto riziko omylov berie na seba Michnik vedome, ako daň z pokusov. Veľmi skoro, po poľskom a československom obrodnom fiasku z konca šesťdesiatych rokov, konštatuje, že `revizionizmus`, chápaný ako hnu`ie vnútornej obnovy (socializmu), je historicky prekonaným javom, lebo hnutie, využívajúce marxisticko-leninskú doktrínu či isté jej elementy na vynútenie reforiem existujúceho poriadku, sa ťažko dá čo len predstaviť, pretože samotná doktrína je dnes v Poľsku mŕtvym tvorom, prázdnym gestom, úradným rituálom.

Kompromis je hádam najčastejším Michnikovým slovom. Kompromis pokladá Michnik - na rozdiel od fundamentalistického postoja - za pripravenosť na porozumenie a dialóg. Preto sa už v sedemdesiatych rokoch stavia kriticky k fundamentalistom, ktorí tvrdili, že s komunizmom nie sú možné nijaké kompromisy.

Pripravenosť na kompromis neznamená pre Michnika nič iné ako nevyhnutnosť žiť spolu s tými druhými. Pred rokom osemdesiatdeväť je jej rámcom existencia sovietskeho impéria. Michnik opakovane hovorí, že v tomto rámci je kompromis nevyhnutnosťou, nie v zmysle prijatia komunistickej doktríny, ale v zmysle jej postupného vytesňovania pluralitnými, otvorenými, občianskymi štruktúrami spoločnosti.

POSOLSTVO SKÚŠKY A OMYLU

Pravda, možnosť udržať takýto kompromis, sa ukázala ako vždy iluzórna. Šedá zóna, v ktorej sa žili ``hnidy`, sa skôr či neskôr menila na odpor alebo kolaboráciu. Na tento problém narazil aj samotný Michnik po roku 1981, po vyhlásení výnimočného stavu, keď vo viacerých listoch vysvetľoval, prečo odmietol ponuku režimu aranžovať sa alebo odísť do emigrácie. Ukázalo sa, že kompromis je v totalitnom systéme možný len dovtedy, kým tento systém nepoužije všetky svoje nástroje. Rovnako sa však ukázalo, že je v povahe totalitného systému použiť napokon všetky nástroje, ktoré má k dispozícii: výnimočný stav, internovanie, väznenie. Jednoducho sa ukázalo, že kompromis s totalitným systémom je len dočasný a premieňa sa na ilúziu v tej chvíli, keď začne totalitný systém používať sebe vlastné totalitné praktiky. V tej chvíli sa mení jeho hybridnosť, možnosť zmiešavať totalitné a demokratické prvky, na hybris, na arogantnosť a násilníckosť, ktorá mu je vrodená.

Preto sa stáva v druhej polovici osemdesiatych rokov pre Michnika dôležitá otázka tvorby občianskej spoločnosti vo vnútri totalitnej moci ako podložiĚe budúcej politickej demokracie. V tejto súvislosti v roku 1984 hovorí: "Ak totiž jadrom totalitného projektu je likvidácia občianskej spoločnosti v prospech všemocného štátu, potom sebaobranné prostriedky netreba hľadať v boji o moc, ale v úpornej rekonštrukcii ničených spoločenských väzieb a v tvorbe inštitúcií verejného života nezávisle od štátu, a keď treba - proti nemu.

Dnes už vieme, že aj toto bola ilúzia, ktorá sa naplno prejavila v tom, čo sa u nás nazvalo po roku 1989 nepolitickou politikou. Ale zase: táto ilúzia, založená pôvodne, pred rokom 1989, na predstave zrieknutia sa zápasu o moc a na koexistencii medzi totalitnou mocou a ideou samosprávnej republiky v jej vnútri, kulminujúca začiatkom deväťdesiatych rokov v odmietavom postoji k tradičnému rozlišovaniu demokratického politického spektra, má aj druhú stranu. Upozorňuje totiž - a na to sa v doktrinárskej polemike začiatkom deväťdesiatych rokov zabudlo - na zmeravenie politického života súčasných demokracií a na potrebu zmien jeho foriem.

Posolstvo skúšky a omylu, posolstvo lakmusového papierika chystajúcich sa zmien, s ktorým prichádza Adam Michnik, znie teda asi takto: zmena, ktorú signalizujem, sa nemusí uskutočniť tak, ako si ju predstavujem a ako ju predstavujem - spoľahlivo však signalizujem, že sa k nej schyľuje.

Adam Michnik je ako mačka, ktorá signalizuje zemetrasenie. Všetci tí, ktorí sú múdri ex post, by preto nemali zabúdať na to, že táto mačka sa najčastejšie pohybuje v epicentre zemetrasenia, a že to je riziko, ktoré na seba berie.

Riziko písania Adama Michnika je teda dvojité - jednak je to riziko omylu, ktoré na seba berie s gestom hedonika, ktorý má čo dávať a dostávať, jednak je to riziko postihnutia zemetrasením, ktoré človek Michnikovho typu a formátu prijíma asketicky, ako reálnu sprievodnú životnú okolnosť svojho svedectva, ba možno aj ako jeho potvrdenie.

NOVOTVARY BÝVALEJ MOCI

Po roku 89 Michnik na rozdiel od mnohých intelektuálov postkomunistickej Európy neupadol do sebautvrdzovacieho syndrómu. Ostal tým kritickým intelektuálom, ktorým bol predtým. Preto ako jeden z prvých signalizoval nové, ale aj staronové excesy: nacionalizmus, antisemitizmus, jaskynný antikomunizmus, brutalizáciu jazyka, dodatočné vysporadúvanie sa s vlastným strachom v lustračných a iných previerkových ošiaľoch, hrozbu cirkevnej straty rozmeru ochrancu všeobecných ľudských práv. Za jasne viditeľnými, až bolestne babráckymi novými chybami starých spolubojovníkov mu však unikli rodiace sa novotvary bývalej moci. Domnievam sa, že Michnik si položil nesprávnu otázku. Nemal sa pýtať, či je možný návrat komunizmu - ten totiž v pôvodnej podobe možný nebol. Mal si položiť inú otázku: aké novotvary vytvára staré totalitné myslenie v nových, netotalitných pomeroch. A bol by veľmi rýchlo došiel do suterénu či stoky, v ktorej sa vytvárajú nové, čudesné metastázy starého politického správania, spojené s korupciou, gangsterstvom a novodobým politickým vydieraním, s vytváraním nových a oživovaním starých mýtov, ktoré sa šíri v postkomunistických krajinách ako mor tunelovania, pričom za okrúhlym slovom tunelovanie sa len skrýva ekonomické, politické, právne a historické vydieranie, rozkrádačstvo a zlodejstvo.

Je v tom cítiť aj Michnikov smútok z rozkladu tých občianskych hodnôt, s ktorými vstupovala jeho intelektuálna garnitúra do roku 89. Akoby sa znovu potvrdzovalo posolstvo anglickej spisovateľky Mary Reynoldsovej, ktorá v románe Býk vychádza z mora nerozpráva príbeh Tézea a jeho druhov len ako príbeh víťazstva spolupatričnosti nad násilím, ale aj ako príbeh jej rozpadu a rozkladu po dosiahnutí víťazstva, a aj ako príbeh vzniku nového násilia, teda ako akýsi univerzálny príbeh nikdy sa nekončiaceho zápasu.

Adam Michnik je demokratický liberál. Je človekom dohody, kompromisu, tolerancie. To ostáva jeho konštantou pred rokom i po roku osemdesiatdeväť. V tom si udržuje vnútornú identitu. Hranicou jeho tolerancie je mocenské násilie. Ak zvádzal v tomto zmysle svoj zápas pred rokom osemdesiatdeväť s vtedajšou komunistickou mocou, dnes ho zvádza predovšetkým s politickým, ale aj cirkevným konzervativizmom. V tomto zmysle vidí dnešnú rozpoltenosť Poľska. Obávam sa však, že za reálnym sporom konzervatívnych a liberálnych hodnôt sa mu zo zorného uhla tak trochu vytráca základnejší spor medzi hodnotami demokracie, ktoré zdieľajú vedno konzervatívci, liberáli i sociálni demokrati a totalitnými novotvarmi, ktoré nadobúdajú čoraz určitejšiu, arogantnejšiu, lživejšiu a skorumpovanejšiu podobu v rastúcom podvode, gaunerstve a násilí.

PRÍBEH OTÁZOK

Adam Michnik - to je predovšetkým príbeh otázok. Kľúčovým, a zrejme definitívne nezodpovedatelným problémom je otázka, či ľudské zlyhanie nevyhnutne vedie k opakovanému zlyhávaniu. Adam Michnik uvádza množstvo historických príkladov a dokladov na to, ako sa `hnidy` menili v poľských dejinách na `hrdinov`, ako ľudia vedeli a vládali vnútorne spracovať svoju ľudskú prehru a premeniť ju na vnútorné víťazstvo. V tejto veci som skôr skeptickejší. Slovenská historická skúsenosť nám zanecháva priveľa dokladov o tom, ako sa hrdinovia historického okamihu začali po porážke a stroskotaní v nasledujúcej ponurej každodennosti opúšťať, ba i spúšťať, ako sa chyba, či omyl, ktorých sa v jednej chvíli dopustili, stávala trvalou formou ich správania. Asi je to tak, ako hovorí na jednom mieste Listov Oľge Václav Havel: veľkí sú tí, ktorí sa dokážu osvedčiť aj v zlyhaní, v chybách a omyloch.

V tomto zmysle vnímam aj tretí význam metafory o sandáli. Empedokles ho zanechal na úpätí Etny ako svoju stopu. Texty Adama Michnika sú ako ten sandál: sú riskantnými stopami na úpätí sopky, sú stopami na ceste, po ktorej sa vydáva každý sám. Ak nehľadá zaručené pravdy, ale zaručenú ľudskú skúsenosť, môže ho na ceste sprevádzať aj Michnikov sandál. Rukolapný, obnosený, pozemský.

Autor: PETER ZAJAC Autor (1946) je literárny teoretik