Demokratickej strane sa ešte stále a z viacerých strán predhadzuje akýsi vytrvalý československý resentiment, akási neschopnosť rozlúčiť sa s ideou československého štátu, akási fatálna neschopnosť do dnešných dní prijať nielen údajnú ideu, ale i fakt samostatnej Slovenskej republiky. Táto rezistencia má byť vraj príčinou iba päťpercentnej popularity našej strany a dôvodom istej pretrvávajúcej skepsy časti demokratickej politickej scény voči úprimnosti dnešného štátotvorného postoja Demokratickej strany.

Nemám mandát vyjadrovať sa práve k tomuto, ale chcem sa v krátkosti vrátiť k onej historickej porážke a ku koreňom povesti našej strany ako strany údajne len podmienečne lojálnej Slovenskej republike.

Jedna z personálnych súčastí dnešnej Demokratickej strany, vtedajšia Občianska demokratická únia, nešla do volieb roku 1992 s explicitnou predvolebnou propagandou zameranou na udržanie československého štátu ako so svojou hlavnou politickou agendou, lebo sa ani prvorado nekonfrontovala s protivníkom, ktorý by bol explicitne formuloval program zániku tohto štátu. Mali sme vtedy do činenia iba s protivníkom, o ktorom sme boli presvedčení, že všetky jeho varianty štátoprávneho riešenia česko-slovenskej otázky sú založené na neznalosti, na kupeckej kombinatorike, na polopravdách a klamstvách, a preto nemôžu priniesť tie výsledky, ktoré ten pán verejne proklamoval ako svoje ciele, ale môžu priniesť iba rozdelenie Československa. Boli sme presvedčení, že metódy, ktoré ten pán dovtedy používal a ktoré sa chystal používať aj po voľbách, nie sú metódy demokratické, ale autokratické a ako také ohrozujúce občianske slobody. A potom boli sme tiež presvedčení, že národohospodárske predstavy toho pána nesmerujú k nastoleniu štandardnej trhovej ekonomiky, ale k nastoleniu klientelistickej ekonomiky so silnými paternalistickými charakteristikami.

KTORÝ NÁROD SI VLÁDNE SÁM?

Náš volebný boj sme viedli aj pomocou týchto argumentov a aj ony boli súčasťou našej porážky, aj ony boli porazené. Pravdivosť tých argumentov môžete aj dodatočne overiť, ale ukázalo sa, že pravdivosť argumentov musí byť krytá ešte akousi základnou dôveryhodnosťou, a tú nám nepriznali. Voliči neverili, že to myslíme dobre a úprimne: verili, že dobre a úprimne to myslí Vladimír Mečiar. Volič roku 1992 nechcel ešte aj počúvať o problémoch, ktorých mal dosť v dennom živote. Chcel veriť v lepšiu budúcnosť, a nerátal s tým, že môže byť oklamaný.

Našimi vtedajšími politickými odporcami boli však aj mnohí takí, čo s čistým srdcom bezpodmienečne verili tomu, že národ, ktorý si vládne sám, hravo zdolá všetky prekážky a príkoria. Jediným adjektívom, ktorému v súvislosti so Slovenskom venovali pozornosť, bolo adjektívum "samostatné". Určite verili, že v tom sú už automaticky obsiahnuté aj adjektíva "slobodné", "demokratické" či "bohaté". Chceli najprv samostatné Slovensko, a to ostatné pokladali za druhoradé či aspoň za také, čo má prísť na rad hneď po vyriešení prvého a hlavného problému. Nie som tomu rád, ale vidím a viem, že dnes sú títo včerajší víťazi sklamaní práve tak, ako my, včerajší porazení. Azda je to aj preto, lebo už pochopili, že národ si nikdy "nevládne sám", ale že mu vládne istá jeho reprezentatívna časť a že kvalita vlády závisí od kvality tej relevantnej časti, a nie od kvality národa ako takého.

Môžem teda s poľutovaním povedať, že napriek vážnym argumentom o zlom poradí emancipačných krokov slovenská spoločnosť ustanovila svoj štát s jedinou akoby všeobsiahlou a takpovediac existenčnou a existenciálnou vidinou, s vidinou byť, existovať, a vládnuť si sám. Nie je to nič, čomu by sa dalo vysmievať, lebo slovenská spoločnosť azda dúfala, že jej politická reprezentácia obohatí túto základnú vidinu o nejaký hlbší rozmer a zmysel. Víťazné politické sily však nemali poruke nijakú obsahovú predstavu, nijakú životaschopnú štátnu ideu, a preto ustanovili Slovenskú republiku ako prázdnu štruktúru.

NEMÔŽEME BYŤ, ABY SME BOLI

Dnes už úplná väčšina spoločnosti vidí, že život v samostatnom štáte je azda nutnou, nie však postačujúcou podmienkou pre jej zmysluplný život.

Dnes už mnohí vidia, že štát, ktorý nemá nijakú transcendentálnu ideu, ktorý nemá nič, čím by presahoval vlastné chaotické bytie a čím by prispieval do pokladnice európskej civilizácie, je absurdnou tautológiou, pretože nedáva nijaký zmysel, nie je schopný života a hrozí mu strata existencie, zánik. Zánik preto, že ten, kto nedáva, nemôže dlhodobo ani brať. Bez látkovej a duchovnej výmeny s okolím nemôže prežiť ani štátny organizmus. Číra vegetácia nie je dôvodom ani ospravedlnením nijakej, ani tej najjednoduchšej spoločenskej organizácie, a už vôbec nemôže byť dôvodom na trvanie štátu; je iba programom jeho chradnutia až do ničoty.

Poslanie Slovenskej demokratickej koalície vidím teda - ako člen Demokratickej strany a bývalý člen a funkcionár Občianskej demokratickej únie - prvorado v jasnej filozofickej, teoreticko-politologickej i prakticko-politickej formulácii idey štátu menom Slovenská republika, v jej úspešnom presadení vo volebnom zápase a v jej následnom každodennom presadzovaní do života štátneho organizmu.

Idea nesporne musí súvisieť s geopolitickým postavením Slovenska v Európe a nemôže byť odtrhnutá od jeho dejinnej skúsenosti a od jeho kultúrnych koreňov. Musí vychádzať z veľkosti a charakteru našej populácie, z potenciálnych možností nášho hospodárstva i z jeho limitov. Idea by mala hovoriť niečo o tom, že sme a chceme tu byť nie preto, aby sme boli, ale preto, aby sme tu boli lepší ako iní, vytrvalejší ako iní, odolnejší ako iní, vynaliezavejší ako iní, presnejší i čestnejší ako iní. Lebo len to, o čo tých iných presiahneme, len to môže byť naším vkladom Európe, svetu a ľudstvu. To bude to, čo budeme môcť ponúknuť na výmenu a z čoho budeme žiť.

Úsilie byť lepší ako iní musí vychádzať z poznania tých iných. Musí byť teda spojené so zápasom proti xenofóbii a každej neznášanlivosti. Musí usilovať o prijatie toho, čo ponúkneme, o prijatie plodov nášho úsilia. Naše vnútorné usilovanie musí nájsť výraz v našej zahraničnej politike, ktorá už nesmie mať za úlohu zakrývať a ospravedlňovať našu zápecnícku spupnosť, ale ktorá musí aktívne vyhľadávať a nastoľovať nové priateľstvá a stvrdzovať ich dobrými zmluvami.

UŽ NIE PRÁZDNU ŠTRUKTÚRU

Aby ste správne rozumeli, nedožadujem sa štátnej ideológie. Dožadujem sa istého druhu uvedomelého štátneho idealizmu.

Než sa však v tomto štáte, v tejto Slovenskej republike, budú môcť naplno realizovať aké-koľvek pozitívne idey a ideály, bude ho treba založiť znova. Bude ho treba založiť nie už ako prázdnu štruktúru, ale ako od počiatku členitou, sofistikovanou, ale zrozumiteľnou a inšpiratívnou víziou spoločnosti premknuté štruktúry štátneho organizmu. Keď hovorím o znovuzaložení štátu, myslím tým na také nadkritické množstvo systémových zmien, ktoré odstránia a do budúcnosti natrvalo zabránia návratu čo i len náznakov štátneho terorizmu, čo i len náznakov klientelizmu, čo i len náznakov prerastania partitokracie do štátneho systému, čo i len náznakov obmedzovania občianskych a ľudských práv. Vy viete, čo na to treba: zásadné zmeny v kompetenciách, vo vzťahoch a koordinácii štátnych inštitúcií, v kompetenciách a organizácii štátnej správy, celkom špeciálne v kompetenciách, v mode operandi a v organizácii prokuratúry atakďalej. Som presvedčený, že niektoré terajšie štruktúry štátnej moci bude treba celkom rozpustiť a založiť znova, iné celkom rozpustiť, a už nezaložit.

Niektorí slovenskí politici sa radi oháňajú frázou o štátotvornom národe a ani netušia, že pojem štátotvorného národa má aj taký výklad, ktorý hovorí, že štátotvorný národ je taký národ, čo disponuje historickou vôľou k štátnosti a disponuje schopnosťou štátnosť budovať a udržiavať. Väčšina z tých tárajov, čo sa oháňajú štátotvorným národom, nemá ani tú najmenšiu schopnosť budovať a udržiavať štát. Usudzujem, že im treba ukázať, ako sa to robí. Usudzujem, že na to máme skoro všetko. Usudzujem dokonca, že na to máme silných a vplyvných spojencov.

Skrátená verzia prejavu, ktorý odznel na memorandovom zhromaždení SDK v Martine 30. 8. 1997, je upravenou verziou toho, čo si autor pre Martin pôvodne pripravil.

Autor: Milan Šútovec Autor (1940) je literárny vedec, predseda