zbytočne pridávajú extrémnej pravici na význame. Stal sa však pravý opak. Významnou udalosťou sa nestal lepenistický kongres, ale reakcia, ktorú vyvolal.

Táto reakcia je dôležitá aj z ďalších dvoch dôvodov. V prvom rade, ak vznikne podobná reakcia ešte niekde inde, bude to svedčiť o tom, že Národný front je destabilizačným faktorom, že je neustálym atakom na republikánske hodnoty a že v nijakom prípade nebude stranou ako ostatné. A potom, sprievod, uskutočnený po parížskej manifestácii proti Debréovmu zákonu, vyvrátil reči o medzere medzi intelektuálnymi elitami, odtrhnutými od reality, a medzi ľudom, zaoberajúcim sa ozajstnými problémami. Tieto manifestácie sú ľudové. Ak vo Francúzsku existuje elitárstvo, nájdeme ho skôr vo vysokých verejných postoch a v politických a ekonomických oblastiach, ktoré sú nimi ovládané, než v protestoch proti všetkému, čo ohrozuje ľudské práva alebo na ne útočí.

PEDAGOGIKA ANTI-FN

Treba teda neustále o Národnom fronte hovoriť. Nie preto, aby sme ho ohovárali, ani pre čisté svedomie, ani preto, aby sme ťažili z fantazmagórií, ale aby sa o ňom informovala verejnosť. A preto, lebo Národný front je trvalo zakorenený vo francúzskom politickom prostredí. Treba teda voči nemu vzniesť rovnakú požiadavku ako voči ostatným stranám: priehľadnosť. Až dodnes, rovnako ako komunistická strana v čase svojho najväčšieho vplyvu, je Front bunkrom. Všetko je tam uspôsobené na ochranu šéfa, jeho rodiny, jeho politických a finančných záujmov. A rovnako ako u jeho stalinistického alter ega iba početní prebehlíci po omrvinkách odhaľujú jeho skutočnú povahu. Pátranie však treba doviesť ďalej. Aké prúdy v Národnom fronte prevládajú? Ako a kým je financovaný? Ako je spojený s políciou, s odbormi, so súdnictvom? Aké sú jeho medzinárodné konexie, dôverníci v iných stranách, tajomné vzťahy s niektorými sektami? A odteraz najmä: aká je jeho bilancia v mestách, ktoré kontroluje? Je nepochybné, že hodnoty, ktorých sa dovoláva, by mali byť odsúdené. Ale čo konkrétne prináša uplatnenie jeho myšlienok?

ABSURDNOSŤ PROGRAMU

O Národnom fronte treba hovoriť voličom. Nie však tak, ako to robia niektorí pravicoví politici, aby sme sa ich pokúsili presvedčiť, že Le Penove myšlienky môžu byť celkom dobre uskutočnené "vyhovujúcejšími" ľuďmi, ale tak, aby sme im ukázali nekoherentnosť a absurdnosť jeho programu. Vysťahovanie imigrantov by nevyriešilo problém nezamestnanosti, naopak, v krátkom čase by ohrozilo systém dôchodkov a zhoršilo demografický deficit. Rodinnými prídavkami by vážne utrpel boj o rovnoprávnosť pohlaví. Zatvorenie hraníc, ktoré by vyvolalo protiopatrenia, by malo katastrofické dôsledky pre ekonomiku a zamestnanosť. Zrušenie dane z príjmu by zvýhodňovalo dobre situované rodiny (zatiaľ čo voliči Národného frontu sa poväčšine grupujú spomedzi tých, ktorí týmto daniam nepodliehajú). Nemožno na jednej strane prisľúbiť posilnenie verejných služieb, najmä poriadkových síl, a na druhej predpokladať značné zníženie finančného rozpočtu. A tiež netreba zabúdať na to, že tento program by viedol k vystúpeniu Francúzska z Európskej únie. Skrátka, treba ukázať, že Národný front hrá s kartou obáv, ale nijaké z nich nerieši, ba naopak, vyvoláva ich. Keď chceli antifašisti obmedziť extrémizmus, príliš sa spoliehali na emócie, morálne rozhorčenie, spomienky. To nestačilo.

NEVRAŽIVOSŤ VOČI EXTRÉMNEJ PRAVICI SILNIE

Ako však nedostať závrat pri čítaní prvej stránky denníka Le Monde, na ktorej sa píše: "Viac ako každý štvrtý Francúz schvaľuje myšlienky Národného frontu"? Žeby dochádzalo na nabubrané slová Jean-Marie Le Pena? Žeby vplyv jeho strany a jeho myšlienok neprestajne rástol a tento nezadržateľný príliv by bol dobrý akurát na to, aby potopil krajinu?

Ak cieľom Le Monde bolo nahnať strach, podarilo sa mu to. Ale dramatizovanie a senzáciechtivosť nie sú najvhodnejšie zbrane v boji proti Le Penovi. Naopak, potvrdzujú, že postup Národného frontu k moci neúprosne napreduje.

Sondáž Sofres, z ktorej vychádzal Le Monde, v skutočnosti ukazuje, že 28 % Francúzov súhlasí s myšlienkami Národného frontu. Priklonila by sa k nim polovica sympatizantov pravice (46 %) a 15 % voličov ľavice. Tieto čísla však, nech sú akékoľvek znepokojujúce, nárast Le Penovho ohlasu nedokazujú: tých, čo schvaľovali Le Penove postoje, bolo už v roku 1984 26 % a v roku 1991 32%. Pokiaľ ide o najväčšiu Le Penovu tému - prisťahovalectvo, môžeme dokonca zaznamenať mierny pokles: v roku 1991 s ňou súhlasilo 38 %, v roku 1993 a 1994 35 % a dnes je to 33%.

Tá istá sondáž predovšetkým ukazuje, že nepriateľstvo voči Národnému frontu stúpa: 70 % Francúzov nesúhlasí s Le Penovými myšlienkami. V roku 1984 ich bolo len 57 % a v roku 1991 65 %. Rovnako si dnes viac ľudí (71 %) ako v roku 1993 (43%) alebo v roku 1991 (65 %) myslí, že Le Pen predstavuje hrozbu pre demokraciu. Aj napriek kríze, nezamestnanosti, vzrastajúcej kriminalite, zlým životným podmienkam na sídliskách hrádza proti krajnej pravici odoláva. A čo je lepšie, posilňuje sa. Národný front zostáva i naďalej stranou, voči ktorej je pociťovaný najväčší odpor. Voličská realita je známa: Národnému frontu sa podarilo preraziť pred dvanástimi rokmi. Bolo to v roku 1984 pri príležitosti európskych

Z ničoho nič na všeobecné prekvapenie získal 11 % hlasov. Odvtedy už nikdy neklesol: získal 12,7 % v parlamentných voľbách v roku 1993 a 15 % za Le Pena v prezidentských voľbách 1995. Le Pen zapustil korene. Dokonca sa mu podarilo dosiahnuť oveľa priaznivejšie skóre - okolo 30 % na juhu a v okrajových štvrtiach veľkých miest. Sondáže a čiastkové voľby potvrdzujú, že Národnému frontu sa darí získavať ďalšie územia. No je to postup pomalý, nejde o nezvratný výstup a ešte menej vzlet. Ale hrozba je živá, preto by ju bolo nebezpečné banalizovať a možno ešte horšie, podceňovať ju. Poslanecká väčšina, ktorá stavia na prísľuboch, pokiaľ ide o ilegálne prisťahovalectvo, ktorá odporúča reštriktívne opatrenia v zdravotníctve a školstve, bagatelizuje najškodlivejšie Le Penove myšlienky, a pritom nič proti nim nepostaví.

MÔŽU TU NÁJSŤ VŠETKO

Je to o to väčšia chyba, že Le Penova voličská základňa je oveľa heterogénnejšia, ako by sa zdalo. Na začiatku osemdesiatych rokov to boli značne pravicovo orientovaní obchodníci: predavači, remeselníci, nespokojní drobní majitelia. Na začiatku rokov deväťdesiatych prevládali voliči z ľudu: robotníci, zamestnanci, často prichádzajúci zľava, vyjadrujúci sociálnu nespokojnosť. Politológ Pascal Perrineau, riaditeľ Centra štúdií politického života vo Francúzsku (Cevipof) a veľký špecialista na Národný front ich provokačne nazval "ľavicoví lepenisti". Iný politológ, Christophe Nadaud, ktorý skúmal motiváciu lepenistických voličov v lyonskom predmestí Vénissieux, kde v komunálnych voľbách 1995 Národný front získal 30 %, zaznamenal najmenej štyri hlavné dôvody hlasovanie za. Sú veľmi rozdielne a niekedy dokonca protirečivé:

Hlasovanie z nevôle je hlasovanie občanov ešte prednedávnom ľavicových, ktorých pritiahla myšlienka národnej priority a autority a ktorí sa cítia opustení. Je to málo zdôvodnené hlasovanie, za ktoré sa skôr hanbia.

Hlasovanie za sa opiera o odmietanie zahraničnej populácie, ktorá je považovaná za príčinu všetkého zla. Je to plne vedomá voľba sprevádzaná otvorene rasistickými názormi a bezvýhradnou podporou Le Pena. Súhlasné hlasovanie je buržoázne hlasovanie dobre prepolitizovaných občanov, súhlasiacich s myšlienkami Národného frontu (nacionalizmus, poriadok, bezpečnosť), hoci často kritických voči Le Penovmu okoliu a želajúcich si spojenie s pravicou.

Hlasovanie z protestu je hlasovaním len ťažko zdôvodniteľným: je to signál nespokojnosti a nedočkavosti voličov, ktorí sa len nedávno pripojili k Národnému frontu, ktorí však odmietajú osobu Le Pena a hodnoty" tejto strany, považujúc ich za príliš extrémistické.

ANI VPRAVO, ANI VĽAVO

Skrátka, v Národnom fronte možno nájsť všetko: meštiakov i proletárov, slušných občanov aj tých z okraja spoločnosti, voličov extrémnej pravice aj tých, čo sa stále považujú za ľavičiarov, rasistov i tých, čo sa rasizmu desia, sympatizantov hrdých na svoju stranu a svojho lídra a tiež tých, čo sa zaňho hanbia. A práve z toho môže vyplývať sila Národného frontu: týmto spôsobom sa môže stať stranou pre všetkých a môže dúfať, že sa ešte rozrastie. Zároveň je to však aj jej slabina: ako urobiť syntézu takej širokej voličskej základne?

Jej nová stratégia "ani vpravo, ani vľavo", jej nový sociálny jazyk, jej deklarovaná vôľa poraziť pravicu vo voľbách dokazuje, že nateraz Le Pen uprednostnil ľudového voliča. Ale politický aparát strany a viac ako tretina jej voličov, aj keď stále veľmi blízko k extrémnej pravici, je náchylná k spojeniu s RPR a UDF. Národný front naháňa parlamentnej väčšine strach: môže ju poraziť asi v stovke obvodov. A tak stretnutie v roku 1998 bude pre Le Penovu stranu, zmietanú protichodnými ašpiráciami, stretnutím plným rizika.

SÚ TO DVE BYTOSTI

A kto je Jean-Marie Le Pen naozaj? Je to príbeh povrazolezca neustále balansujúceho medzi tým, čo povedal a čo nepovedal, medzi poslušnosťou a priestupkom, slávou a opovrhnutím. Život Jean-Marie Le Pena má dve tváre: koexistujú v ňom dve bytosti, ktoré si navzájom prekážajú, ktoré si protirečia. Šéf Národného frontu je neustále pod tlakom, je nevyrovnaný a najviac sa bojí sám seba. Počas niekoľkých desiatok rokov jeho dlhej kariéry to boli väčšinou skrachované projekty. Je neustále kropený krvou a násilím. A to všetko preto, že sa neovláda a dostatočne nekalkuluje. Vypočítavanie limitov: to je jeho principiálny program už niekoľko rokov. Mohlo by sa to zdať paradoxné: nepredstavuje náhodou Jean-Marie Le Pen politickú krajnosť, prílišnosť, neakceptovateľnosť? Debata o krajnostiach má význam, a dokonca zabezpečuje voličský úspech len vtedy, ak sa jej autor snaží byť zdržanlivý, ak sa ovláda. Neochladzovať limity svojej novej osobnosti. Neupadnúť a všetko nestratiť, tak ako sa mu to často stávalo v minulosti. Už asi desať rokov je jeho úspech príliš krásny, neočakávaný: po živote na okraji spoločnosti sa teraz nachádza v centre francúzskeho politického života, determinuje prejavy a stratégie principiálnych lídrov. To je už pekný čin, ktorý navyše nie je nič dlžný náhode.

Tento nový Jean-Marie Le Pen je posledný a zručný výtvor starého profesionála extrémnej pravice, ktorý rýchlo pochopil, v akom štádiu sa nachádza francúzska spoločnosť. A dokáže z toho ťažiť. Ekvilibrista sa mení na iluzionistu. Pretože táto nová osobnosť musí vytvárať dobrý obraz, rozptýliť zdanie nebezpečného bitkára, ktoré by mohlo naľakať nové obecenstvo. Obecenstvo, ktoré nikdy nemal, to znamená, že ho nepozná.

Jeho druhá, silná, impulzívna osobnosť je vždy prítomná a niekedy je veľmi preťažená. Pošmyknutí a lapsusov sa jeho blízki neprestávajú obávať o to viac, o čo sa rozdiel medzi dvoma Le Penmi zväčšuje. V kontexte všeobecnej politickej diskreditácie, ktorý mu poskytuje po dychu lapajúci mittérandizmus ochromený škandálmi, je paradoxné vidieť šéfa Národného frontu prezentujúceho sa ako záchranca, ako nový muž politiky, dobrý katolík, ako neomylný liečiteľ: "Som ako Herkules v Augiášovom chlieve (...) Ja, a to je známe, som poriadok, muž, otec, vojak, pravica (...). Som hrdý na to, že som super-Dupont, Zorro Francúzov, Robin Hood." Jeden z popredných činiteľov FN tvrdí: "Na svojom živote nemá najmenšiu škvrnu, je to politik s najväčšou svätosťou."

SLOVÁ SÚ LEN ŠPANIELSKA STENA

Muža, ktorý predstiera národný osud a dokáže presvedčiť v niektorých regiónoch viac ako každého piateho Francúza, musíme brať za slovo. Ale v skutočnosti sú jeho slová len prelud. Španielska stena. Už desať rokov sa snaží Jean-Marie Le Pen premaľovať svoj život na bielo a urobiť zo seba osobnosť. Tento taktik sa zdá byť pripravený na všetko, na všetky ústupky voči sebe samému, aby poprel včerajšie presvedčenie, aby boli zabudnuté všetky spory z minulosti. V očiach mnohých Francúzov sa mu to už podarilo: odstránil príliš preplnený život. A práve o to sa Jean-Marie Le Pen už niekoľko rokov usiluje.

Autor: Spracované podľa článkov z L'Evenement du Jeudi, Robert