rských vzťahov, presnejšie do vzťahu premiérov týchto dvoch štátov.

Možno to bude znieť trocha paradoxne, ale Gyula Horn je azda jediný vysokopostavený politik v našom regióne, ktorý sa k excesom slovenskej vlády a hlavne jej predsedu vyjadroval veľmi zdržanlivo. Nebolo to tak dávno, čo maďarský premiér nazval svojho bratislavského kolegu "partnerom, s ktorým vždy možno nájsť kompromis" a "ktorý dodrží, na čom sa spolu dohodneme". Horn neraz nastavoval za Mečiara chrbát aj v maďarskom parlamente, opatrne a diplomaticky hovoril o slovenskom partnerovi aj v tlači. Už len ako malá pikantéria sa dá spomenúť aj skutočnosť, že obaja premiéri si tykajú, keď spolu neoficiálne a nezáväzne konverzujú (v takýchto prípadoch im na dorozumenie slúži ruština).

Citeľne ostrejší tón, ktorý začal z Hornových úst zaznievať počas stretnutia v Györi, zrejme V. Mečiara zaskočil, a preto sa dopustil diplomatického faux pas, akým bolo zverejnenie svojho nápadu vymeniť obyvateľstvo pred sympatizantmi na mítingu. Nie je to síce po prvý raz, čo z haly na Pasienkoch zaznela informácia, aké zvyknú politici zverejňovať štandardnejšími cestami (ak už vôbec), ale je to zrejme po prvý raz, čo sa V. Mečiar Gy. Hornovi za doteraz vždy korektný prístup odvďačil takýmto politickým zauchom. Svojho maďarského partnera totiž slovenský premiér dostal do situácie, keď ho začali obviňovať, že pred verejnosťou zatajil takú závažnú vec, hoci ju aj okamžite a kategoricky odmietol. Nie že by to práve otriaslo jeho premiérskym kreslom, avšak slová a dôveryhodnosti či korektnosti súčasného slovenského premiéra už asi z Hornových úst nezaznejú.

Výmena obyvateľstva nebude, už aj Horn si o Mečiarovi myslí svoje, na Pasienkoch však zaburácal potlesk. Čo je dôležitejšie?

Autor: ANDREJ RYBÁR, Budapešť (Autor je stálym spolupracovníkom