Nedávno zasa pripomínali výrobcova minerálnych vôd z Prešova, že plnia minerálne vody na 60 % ich výrobnej kapacity. Tvrdili, že spotreba minerálnych vôd v Rakúsku je štyrikrát vyššia ako u nás, kde je iba 20 l na hlavu ročne. Samozrejme navrhovali pre slovenských výrobcov typické riešenie - zakázať dovoz. Výrobcovia prírodných minerálok na rozdiel od iných potravinárov, ktorí spracovávajú slovenské prvovýrobky, by nemali mať žiadne ohľady pri eventuálnych netarifných colných opatreniach. Spolu s inými výrobcami nealkoholických nápojov si vybojovali zníženú sadzbu DPH, čím pripravujú štátny rozpočet ročne o desiatky mi-liónov korún a nestarajú sa o likvidáciu nevratných plastových obalov zo svojich výrobkov. Príslušné úrady na Slovensku sa zasa tvária, že problém s plastovými obalmi neexistuje.
Niekoho dráždi, že v obchodoch na východnom Slovensku je stolová minerálka až z Karlových Varov. Chcem sa dožiť, aby v obchodoch a reštauráciách v Karlových Varoch, ale nielen tam, bola minerálka až z Lipoviec, Cígeľky alebo Baldoviec.
Na Slovensku je veľa potravinárskych výrobcov, ktorí využívajú kapacitu svojich prevádzok aj menej ako na polovicu. Predstavitelia týchto potravinárskych lobby leštia kľučky na ministerstve hospodárstva a obchodu a žiadajú uvaliť dovozné licencie na potravinárske tovary. Byť ministrom hospodárstva, by som si zástupcov takýchto výrobcov pozval na stretnutie a navrhol by som im, aby sa vzájomne dohodli pivovarníci s minerálkarmi a výrobcami nealkoholických nápojov. Podobne by sa stretli mäsiari s výrobcami syrov atď. Predmetom dohody by bolo, koľko vyrábať pre slovenský trh. Totiž v týchto potravinárskych tovaroch sa do značnej miery prejavuje zástupný efekt, t.j. spotreba jedného tovaru vytláča druhú. Preto minister Peter Baco nedávno v súvislosti s požiadavkou na štátnu intervenciu cien mlieka upozornil, že "máme len jeden žalúdok". Znížená cena mlieka by znížila predaj iných potravín.
Kľúčom na riešenie prebytku prvovýrobkov a oživenie potravinárskeho priemyslu je export. Slovensko by sa malo stať "špajzou" strednej Európy. Táto ambícia je technologicky a investične menej náročná ako stať sa zbrojnicou, najmä vo vzťahu k pochybným politickým režimom ako prípadným zákazníkom na slovenské zbrane. Byť exportérom potravín je politicky priechodnejšie, zvlášť v situácii, keď sa naša vojenská integrácia oddialila. Prínosom výroby potravín je, že sa na ňu používajú väčšinou domáce poľnohospodárske prvovýrobky.
Poľnohospodári hneď po rozbehnutí transformácie ekonomiky začali strašiť verejnosť so sebestačnosťou a potravinovou bezpečnosťou Slovenska. Týmto obavám uverili mnohí politici a potravinová bezpečnosť sa dostala do vládneho programu. Akoby sa zabudlo, že v miernom európskom pásme s primeranou výmerou poľnohospodárskej pôdy a s trochou podnikateľskej kultúry potravinové nebezpečenstvo nehrozí. O tom hovorí aj posledná skúsenosť z ČR. Napriek zatopeným poliam ešte nejaké množstvo pšenice z ČR sa musí vyviezť a cukru budú mať zasa prebytok. Kľúč na oživenie agrárno - potravinárskeho reťazca je u nás vo vývoze a až na druhom mieste nasleduje zvýšenie domácej spotreby niektorých druhov potravín. Veľa poľnohospodárskych výrobcov stále intenzifikuje najmä živočíšnu výrobu a jej produktov bude potom ešte viac a slovenské bruchá aj pri zvýšenej kúpnej sile na produkciu väčšiny potravín nebudú stačiť.
