Obdivujem rómske etnikum pre vlastnosť prispôsobiť sa krajine, v ktorej žijú. Roztrúsení sú po celom svete, ale spoločné črty etnika (národa) si zachovali. Dovolím si povedať, že ich mentalitu čiastočne poznám, lebo som bol nútený s nimi pracovať ako stavbár. Sú veľmi otvorení novým poznatkom, prví reagujú na zmeny, prví pre mňa neznámymi cestami sa dozvedia o dierach v zákonoch. Prví zacítili možnosť sebarealizácie v pridružených výrobách JRD, stali sa "prvými fakturantmi" po revolúcii 1989, prví zacítili, že musia opustiť Slovensko. Je to memento, barometer, ktorý ma donútil sa nad tým zamyslieť. Zatajené raketové základne, ktoré mali byť dávno zlikvidované, tajné schôdzky s generálmi, znova predkladaný zákon na ochranu republiky a o výnimočnom stave, železnice s miliardovými zákazkami zmeniek pre súkromné firmy, panebože, kde to žijem? V akom stave sa nachádza naša spoločnosť, kam spejeme? Listoval som v starých časopisoch, ktoré mám zviazané z obdobia spred tridsiatich rokov. Na určitých fotografiách pána Biľaka z toho obdobia je nápadná vizuálna zhoda tváre s jedným terajším popredným politikom, ktorý je rozmermi omnoho väčší. Podobné sú i vyjadrenia a tvrdosť, akými obaja svoje názory presadzovali a presadzujú. Prial by som si, aby inštinkt Rómov tentoraz nebol pravdivý. Štátostrana je ako loď, ktorá odoláva búrkam neprajníkov, vetru janičiarov, slnku, úskaliam i vnútorným neprajníkom, len námorníci nemôžu vystúpiť na breh keď chcú. Pôsobí to dojmom súdržnosti, len tie potkany sú už dlhšiu dobu nespokojné, čo v skúsených námorníkoch vzbudzuje nedôveru.

Autor: JOZEF HOZLÁR, Nové Zámky