týchto podmienok už trinásťkrát od známej novembrovej noci svojvôle moci v roku 1994 dokázal narušenie ústavy. Navyše o tieto narušenia sa "zaslúžili" práve autori ústavy. Fakt skutočne vlastný iba diktatúram. Štát s takýmto doslova morálnym násilím vonkoncom nemá právo sa uchádzať o príslušnosť v spoločenstve civilizovaných krajín. Sympatizanti diktátora síce rednú, ale predsa len väčšina občanov, ktorá ho nevolila, si ešte vždy neuvedomuje, že práve rok 1998 bude pre našu krajinu najrozhodujúcejší. Buď v záujme vlastnej záchrany morálne dozrieme na úroveň dôstojnosti kultúrneho sveta, alebo podľahneme euroázijským mafiám. Ibaže už nie len na jedno volebné obdobie. Generálnym rozkrádaním majetku - prirodzene okupačnej komunistickej úrovne - nacionalizmus ešte žiadnemu národu nepomohol. Rozdeľovanie viacnárodných štátov sa udialo predovšetkým v záujme komunistov. V záujme ich vplyvu a moci si národy nechali rozkrádať majetok a bez najmenšieho úžitku parcelovať krajinu. Pravda, ako farizejský dar za nezávislosť, ibaže bez perspektív rastu životnej úrovne a právnych istôt. Práve z týchto príčin postkomunistický nacionalizmus treba brať s dôslednou rezervou. Z východu sú aj "strážcovia kapitalizmu" nebezpeční. Západný Balkán zase najpresvedčivejšie dokázal, že postkomunistický nacionalizmus je rovnocenný vojnovému fašizmu. Pohľady na postkomunistické krajiny mimo nás vonkoncom nie sú bezdôvodné. Mali by byť pre nás práve varujúce, pretože naša situácia sa čoraz viac približuje ich negatívam, predovšetkým zločinnosti s čoraz spornejšou ochranou občanov mimo moci. Zlatoidčianske krédo vodcu voči občanom iného zmýšľania i reči bez rešpektovania základných noriem Ústavy SR je absolútnym popretím právneho štátu.
Autor: MILAN MACEK, Prakovce
