Pán, ktorý sype holubom, sa razom stal stredobodom pozornosti. Akoby na námestí vyrástla nehybná socha v ľudskej veľkosti. Niektorí dospelí hundrali: "Pozrite, koľko holubov prilákal! Teraz nám budú špiniť na klobúky! Vystrieľať by ich mali, nie prikrmovať!" Miestny šerif sa pre istotu pozrel do vyhlášky, či náhodou nie je úradne zakázané kŕmiť holuby.
A zo všetkých strán sa zlietali kŕdle holubov ako zahodený vejár, ako velikánske krídlo upletené zo sivých pierok. Postupne si naň zvykli. Ako sa zvykne na sochu, ktorá je tu odjakživa.
Jedného dňa povedala kvetinárka Marta: "Všimli ste si, ľudia, že Pán, ktorý sype holubom, je menší?"
"To viete, že už neporastie," zasmial sa čierny šerif Feri Čierny. "Starí ľudia rastú už len do zeme."
Po čase si to však všimli viacerí. Pán, ktorý sype holubom, sa očividne zmenšoval. A jedného dňa prišiel chlapec Róbert a prišiel na to: "Viete, prečo je taký krpatý? Pri každej hrsti omrviniek z neho ubudne!"
Ľudia krútili hlavami, hm, hm, neuveriteľné. To sú veci!
Pán, ktorý sype holubom, sa skláňal k svojim vtáčím priateľom, akoby chcel rozumieť, o čom si rozprávajú.
A jedného dňa stál na námestí maličký, ako človiečik z cirkusu. Rozhodil poslednú hrsť omrviniek a znova sa zmenšil o poriadny kus. Zrazu bol malý ako holub, stratil sa uprostred kŕdľa a už ho nikto nikdy nevidel.
