nepoznám vás. Dokonca ani neviem, či ste vy alebo Vy. Indivíduum alebo kolektívum. Tuším, že hoci ste v množnom čísle, ktoré dosahuje pri tomto denníku značný počet, nie ste hromadný člen. Ste každý iný.
Pozorovaním som prišiel na to, že noviny sa väčšinou nečítajú. Noviny sa kupujú a listujú. Alebo preletia pohľadom. A niekedy sa dokonca odložia na zajtra - čo je najväčšia ilúzia, pretože ako vieme, nič nie je nezaujímavejšie a neaktuálnejšie ako včerajšie noviny. (Svoju aktuálnosť nadobudnú až po mesiacoch. Minule som sa v pivnici začítal do starých novín a to by ste neverili, aké strašne zaujímavé boli!)
Moje remeslo je v určitom zmysle protikladom novín. Píšem príbehy, básne, rozprávky, ktoré nechcú byť sezónne, práve naopak: sú neaktuálne, nečasové, večne sa oneskorujúce za skutočnosťou...
Prečo som si teda opovážlivo dovolil rozmnožiť rozsah tohto denníka o celú jednu stranu? Správy do novín zvyčajne dodáva jediný dodávateľ - život. A ktovie prečo, sú to väčšinou zlé a nepríjemné zvesti.
Ja som však nazval túto stránku Dobrý deň. Je to nielen pozdrav, nielen želanie, je to aj moja filozofia. Každý deň by mal byť dobrý!
Chcel by som Vás týždeň čo týždeň zásobovať pozitívnou energiou. A okrem toho Vás naučiť aj pomalšie čítať. Vychutnávať maličkosti života. Pre mňa to, naopak, bude znamenať, že sa budem musieť naučiť rýchlejšie písať - aby som to do budúceho týždňa stihol. Už sa teším na ten frmol!
Autor: Váš Daniel Hevier
