á verejnosť, je dokonale pobúrená. Obracia sa proti paparazzi či novinárom všeobecne. Do akej miery mohli fotografi pomôcť, a neurobili tak, ukáže až vyšetrovanie francúzskej polície. Vyhlásenia francúzskych zdravotníkov však upozorňujú, že už veľa robiť nemohli. Napriek tomu zúfalá britská verejnosť okrem rýchlosti a opitého vodiča neprestáva viniť fotografov. To oni ju zabili...
Médiá majú veľkú silu všade vo svete, aj vo Veľkej Británii. Princezná Diana to vedela veľmi dobre. Využívala ich, kde to potrebovala. Oficiálne spolupracovala pri napísaní knihy Jej pravdivý príbeh, kde podala svoj pohľad na nešťastné manželstvo a kráľovskú rodinu. Podľa niektorých zdrojov jej dôverníci sami dávali tabloidom tipy. Dostihli ju na miestach, kde sama chcela, aby ju fotografovali. Pri charitatívnej činnosti, so starými a bezvládnymi, chorými na AIDS... Pre obrovskú pozornosť médií však nepochybne aj veľa trpela. Viaceré zábery, ktoré povedali viac ako tisíc slov, naozaj narúšali jej súkromie. Bola to obojstranná hra. O takejto hre by svoje vedela povedať americká speváčka Madonna, ktorá odmietla zvaľovať vinu za Dianinu smrť na novinárov.
Necelý týždeň pred Dianinou smrťou sa v britskej tlači rozprúdila debata o inkorporácii článku 8 Európskeho dohovoru pre ľudské práva, ktorý zaručuje právo na súkromný a rodinný život, do britského práva. Veľká Británia nepozná právo na súkromie tak ako štáty kontinentálneho právneho systému. Napríklad slovenský právny poriadok právo na súkromie zakotvuje v rámci práva na ochranu osobnosti. Fotografie, obrazové a zvukové záznamy sa môžu bez privolenia použiť pre spravodajstvo iba primeraným spôsobom a nesmú byť v rozpore s oprávnenými záujmami dotyčného. Čo sú oprávnené záujmy, určí jedine súd. Ak bola znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti, súd môže nariadiť nahradenie nemajetkovej ujmy v peniazoch.
Na Slovensku je problém paparazzi bezpredmetný, lebo niet komu predávať snímky. A ani niet o čom. Práve na ostrovoch je to inak. Mnohé senzačné a parádne kompromitujúce fotografie politikov v rámci investigatívnej žurnalistiky majú okamžitý dosah na ich budúcnosť, o čom by mohli písať romány najmä toryovci. Pochopiteľne, ako si verejnosť želá odhaľovanie prešľapov politikov, rovnako chce odhaliť obyčajné stránky života neobyčajných ľudí.
Najfotografovanejšia žena sveta lady Di našla svoju stratenú lásku. Verejnosť o tom chce vedieť! Chce si prečítať, chce si pozrieť zaľúbené fotografie, čím chúlostivejšie a intímnejšie, tým lepšie. Záber Dodiho a Diany z jachty známy ako "Bozk" kúpil istý tabloid za
250 000 libier, celkovo snímka zarobila nie menej ako 3 milióny libier. V Británii sa tabloidy čítajú viac ako kdekoľvek inde. Perfektne tam funguje princíp ponuky a dopytu. Fotografi paparazzi konajú len svoju prácu. A navyše, postoj obyčajného človeka je nádherne ambivalentný. Právo na súkromie áno, ale iba jeho. Pokiaľ ide o tých druhých, slávnych, má predsa právo dozvedieť sa čo najviac... Alebo ho možno nemá, ale informácie chce. Problém práva na súkromie je otázkou ľudskej povahy, ktorá o informácie o známych a slávnych ľuďoch, spevákoch a hercoch, kráľovskej rodine bude mať záujem vždy. Briti to vedia. Aj preto stoja sedem až jedenásť hodín v kondolenčných radoch. Majú pocit viny.
Scéna číslo dva. Lístok s odkazom pripnutý na nádhernú kyticu kvetov, tak ako ho reprodukoval pondelkový The Times. "To ja som ju zabil. Ja som ju uštval. Pretože som si kupoval tie noviny. Čítal som o nej. Pozeral som sa na jej fotografie."
Autor: JOZEF TOKOŠ (Autor je stálym spolupracovníkom SME.)
