Nad smrťou Diany, Princeznej z Walesu, si novinári budú nakrátko spytovať svedomie. Sebaspytovanie je dobrá novinárska téma a je to posledná téma, ktorú možno vytiahnuť zo ženy, hodnej svojej váhy v zlate pre ľudí, nemilosrdne ju prenasledujúcich. No obviňovanie bude rovnako umelé ako súcit. Nemnohí z tých, ktorí o Diane písali, alebo predstierali záujem o jej činnosť, mali iné pohnútky ako zisk. Ako vinník bola vybratá bulvárna tlač. Bulvárne plátky však majú iba malú zodpovednosť za vytrvalú zvedavosť sociálne slabších voči sociálne zvýhodneným. Keď táto zvedavosť nie je prísne kontrolovaná, má nevyhnutne také tragické dôsledky, akých sme boli svedkami.
Smrť princeznej Diany je jednoducho najostrejšou a najbolestnejšou katastrofou z celého radu katastrof, spôsobených médiami, ktoré urobili všetko, aby zničili britskú kráľovskú rodinu a s ňou aj ideu monarchie.
Primitívna zvedavosť
Jednou z mnohých mylných domnienok o demokratickej kultúre je, že ľudské túžby a želania by mali byť uspokojené, ak nespôsobujú priveľa škody. Stále znovu a znovu počúvame lamentácie proti ziskuchtivosti a vulgárnosti bulvárnej tlače a zriedkavejšie aj proti degenerovanosti televízie. Nepočúvame však to, čo by sme mali počúvať - kritiku ľudového vkusu, ordinárnych túžob a chutí, a najmä kritiku primitívnej zvedavosti, základu zisku bulvárnych médií. V zdravých spoločnostiach jestvuje verejné vedomie ľudskej morálnej krehkosti - toto vedomie je posilňované náboženskou výchovou a rodinnou disciplínou. To spôsobuje, že ľudia pripúšťajú zmarenie mnohých svojich želaní, aj to, že niečo chcieť, aj keby to bola iba informácia, nie je dostatočným dôvodom vyhľadávať to. V takýchto spoločnostiach ľudia pripúšťajú, že sú určité veci, ktoré sa ich netýkajú a konvencie, chrániace verejných činiteľov, obmedzujúce informácie a zahaľujúce súkromný život verejných činiteľov závojom tajomnosti, nijako nedráždia ľudové cítenie.
Lenže demokracia to všetko zmenila, nie ani tak tým, že urobila ľudí pánmi svojho vlastného osudu - obyčajný človek je rovnako bezmocný ako kedykoľvek predtým - ale zničením mystiky moci. Človek demokracie chce každého stiahnuť na úroveň, v ktorej žije, hoci vie, že na tejto úrovni je dôstojnosť zriedkavosťou a slušnosť len odmenou. Je teda zvedavý na súkromný život verejných činiteľov, ktorý v ňom vzbudzuje závisť. Práve v súkromnom živote sa verejní činitelia ukazujú rovnako ľudskí ako on sám. Takže ľudia, ktorých sociálne postavenie je čiastočne závislé na tajomstve - napríklad na tajomstve kráľovstva - sa stávajú terčami takej nástojčivej zvedavosti, že ich tak ako princeznú Dianu lovia až po hrob.
Jednou z odpovedí na takúto morbídnu zvedavosť je postaviť sa jej a čeliť jej. O to sa pokúšala počas posledných dvoch desaťročí kráľovská rodina: čeliť verejnosti s veselou tvárou a vravieť - tu sme, rovnako obyčajná rodina ako vaša, ale tiež svojím domáckym spôsobom vzor pre svoj ľud. Lenže žiara publicity veľmi skoro zotrela náter, pokrivila úsmev a zašlé spomienky boli v očiach ľudí, škodoradostne sa zaoberajúcich správami o morálnom úpadku, ďaleko od domáckosti a od vzoru. Po svojom rozvode už princezná Diana nemohla symbolizovať starú ideu kráľovskej rodiny. Hoci nemohla nič symbolizovať, uchovala lesk monarchie, oddelenej od skutočných funkcií štátu. Tým sa stala osudovo atraktívnou pre zvedavosť. Vznikla nenásytná túžba po informáciách o nej, najmä v mysliach, neschopných použiť tieto informácie na nejaký lepší účel. A keďže sa princezná nemohla skryť, začala hrať verejnú úlohu v nádeji, že pozornosť, ktorá sa jej venuje, sa zameria skôr na verejný, ako na súkromný aspekt jej života. Táto stratégia zlyhala, keď sa princezná zblížila s mužom, ktorého otec venoval svoj život bulvárnej publicistike.
Závisť a vzrušovanie sa
Pravdepodobne by však zlyhala v každom prípade, pretože britský právny systém zlyháva v poskytnutí nejakej ochrany súkromiu slávnych ľudí všeobecne a kráľovskej rodiny zvlášť. Komentáre o kráľovskej rodine boli donedávna ovládané decentnosťou a vkusom - tieto vlastnosti sa uchovávali dovtedy, kým sa udržiavali posledné stopy našej aristokratickej kultúry. Keďže však teraz triumfuje demokratický človek a s ním zúrivá potreba všetko stiahnuť na spoločnú úroveň, starý spôsob regulovania ľudského správania už nie je možný. Táto aféra zahanbila nielen médiá, veď tie iba plnia potreby svojich zákazníkov. Práve morálka samotných zákazníkov bola znehodnotená lichotením, že netreba vidieť nič zlé na ich zvedavých návykoch, závisti a vzrušovaní sa, v ktorých žijú.
Za týchto okolností môže obeť chrániť jedine zákon. Keby boli zásahy do súkromia presnejšie definované a podrobené trestnej sankcii, nejaké zvyšky nášho starého morálneho poriadku by možno prežili. Samozrejme, médiá povedú kampaň proti akýmkoľvek týmto reformám. Najlepšími zákazníkmi týchto médií sú tí, ktorí nemôžu nijako využiť skutočné informácie a tak sa musia zaoberať klebetami. Bývali časy, keď si vydavateľ celonárodného denníka uchovával lojalitu svojich čitateľov tým, že písal o kráľovskej rodine iba vo výnimočných prípadoch, aj to iba o jej dôstojných aspektoch. No kráľovská rodina stratila svoju symbolickú moc a verejnú funkciu, a dostala sa do titulkov - správy o nej sú stále rovnaké a stále rovnako vďačné - títo ľudia sú práve takí ako my. A dôkazom je princezná Diana, ktorá zomrela pri automobilovej nehode ako každý obyčajný smrteľník.
Autor: ROGER SCRUTON Autor je analytický filozof. Z Wall Street
