Tí skôr narodení si hádam ešte pamätajú: pred štvrťstoročím sa inzertná rubrika bratislavského Večerníka sobotu čo sobotu začínala tým istým inzerátom: "Neviete tancovať? Za desať hodín naučím aj staršie osoby. Kristiniak, Bratislava, Dunajská (tuším) 48." Aj keď tancmajster Kristiniak už svoje služby neponúka, spomenul som si na jeho milý inzerát, keď som si prednedávnom v štátohnuťovom denníku čítal komentár do biela rozpáleného desaťhodinového národovca a kresťana Dušana Slobodníka s názvom Ťaženie proti národu a cirkvi. Celkom ma pobavilo, že zoskupeniu opozičných slovenských demokratických politických subjektov upiera právo nazývať svoju volebnú koalíciu slovenskou, keďže podľa neho sa už "jasne črtá" jej "základná črta", ktorou je "útok na národné a kresťanské základy". Neberme toto tvrdenie na ľahkú váhu - jeho autor má s podrývaním spomínaných základov bohaté praktické skúsenosti: dlhé desaťročia v službách socialistického internacionalizmu a hrubého sovietskeho materializmu svojou sústavnou a rozsiahlou vedeckou, prekladateľskou i publicistickou činnosťou na stránkach komunistickej tlače škodil jednému i druhému. Ale možno sa mýlim: možno sa mu v normalizačnom dvadsaťročí podarilo do oslavných prednášok o literárnych skvostoch veľkého internacionalistu a ateistu Leonida Iľjiča Brežneva zamontovať aj čosi svojbytne národné a kresťanské. Ak áno, tak to vskutku dokonale utajil pred čitateľmi i pred bdelým zrakom komunistickej cenzúry - rozhodne to nijako neohrozilo jeho stabilné miesto v tábore marxistickej literárnej vedy a hojné služobné cesty na Východ i Západ. Nech už je akokoľvek, rozhodne ešte v roku 1989 (!) s jemu vlastným nasadením školil Slovákov a kresťanov o splývaní kategórií straníckosti a ľudovosti v literárnom diele, "čo je dôkazom úsilia komunistickej strany o stotožnenie komunistickej a všeľudskej hierarchie etických hodnôt". (Pre záujemcov o hlbšie poznanie pánovej poslancovej národnej a kresťanskej orientácie je tu bibliografický údaj: Dušan Slobodník: Prehlbovanie poznania socialistického realizmu. In: Program a tvorba, 1989, s. 146 - 157).
Slobodníkovo posledné vyznanie lásky k socialistickému realizmu sa ešte nestihlo ohriať na pultoch kníhkupectiev, keď ním tak milovaná VPN zrušila tieto propagandistické tančeky. Majster prišiel o dobrý kšeft, čo však bolo horšie, nebol si istý, aký nový kabát by si mal obliecť. A tak zaliezol a narýchlo zliepal román o svojej minulosti - dobre on vedel, že musí verejnosti vnútiť svoj subjektívny pohľad na ňu skôr, ako sa ňou začnú zaoberať iní... Len čo sa však ukázalo, že na Slovensku majú živnú pôdu a tým aj politickú šancu ľudia, ktorým - zjednodušene povedané - nezáleží na demokracii, ale na moci, zaplesala duša (hm, že by duša?) starého propagandistu: zas bude komu slúžiť a proti komu bojovať, zas bude koho oslavovať a koho likvidovať - skrátka, zas bude komu predať svoje dlhoročné schopnosti. Rýchlo vymenil Brežneva za Boha (B ako B, nicht war?) a arizoval pre seba a svojich nových pánov - takých istých desaťdňových národovcov a kresťanov - Slovensko a kresťanstvo s takou vehemenciou, ako keby sa už dlhé desaťročia predtým v hlbokej ilegalite nevenoval ničomu inému, len tajnému nacionalizmu a tajnej cirkvi. Ničím takým sa zatiaľ nepochválil, možno to boli iné tajnosti...
Len tak mimochodom ma v spomínanom komentári označil za "najväčšieho nenávistníka slovenskej cesty". Škoda, že "staručký ideológ HZDS" (nie je to celkom presný termín - tento muž nemá na to - byť ideológom, je to len propagandista, spisovač variácií na vopred danú tému) neupresnil, ktorú cestu má na mysli: priznávam sa, že keď idem autom do Košíc, pred cestou na Žilinu dávam prednosť ceste na Zvolen, no slovo nenávisť tu môže použiť len psychopat. Pravda, pokiaľ ide o tú "slovenskú" cestu, ktorú nám kolíkujú rôzni "doktori" a ďalej slúžiaci slobodníci, a smeruje na Sibír a do Sekúl, tak tú, priznávam sa, naozaj nemám v láske. A nie som sám.
Autor: Ján Štrasser Autor (1946) je spisovateľ a publicista.
