Recenzent stojí vždy pred veľkým problémom. Má recenzovať knihu alebo autora? Kissinger odpovedá na túto otázku štýlom svojej knihy: je vážna, usiluje sa objektívnosť a prvú osobu jednotného čísla v nej takmer nenájdeme. Zachádza to tak ďaleko, že keď autor píše o "Nixonovej administratíve", ba dokonca aj o "Nixonovi", myslí tým jasne seba alebo aspoň hitorickú postavu (na rozdiel od historika) Henryho Kissingera. V každom prípade jednoznačne chce, aby sa jeho kniha posudzovala na základe jej vlastných kladov a nedostatokov, nie na základe kladov a nedostatkov Henryho Kissingera.
No len čo človek odolá pokušeniu recenzovať skôr autora ako knihu, vynorí sa ďalší problém. Ktorú knihu vlastne recenzuje? Tu totiž nejde o jednu knihu, ale najmenej o tri. Sú tu dejiny zahraničných vzťahov veľmocí od sedmnásteho po dvadsiate storočie, od Richelieua po Reagana - a sú to dejiny diplomacie vo veľkom štýle. Je tu moderné Machiavelliho posolstvo s múdrymi a ľstivými návodmi na konanie, sú tu tvorcovia americkej zahraničnej politiky konca dvadsiateho storočia. A je tu ešte útly zväzok, okolo osemdesiat strán, venovaný Vietnamu. Všetky tri, pravda, navzájom úzko súvisia - tak ako autor a jeho dielo; no netvoria úplne jednotný celok. Nechcel by som hovoriť o onej útlej knižke venovanej Vietnamu - stačí konštatovať, že Kissinger vyvodzuje z tejto skúsenosti všeobecné pokušenie pre novodobého vládcu (prezidenta). Táto časť sa najviac približuje vznešenému štýlu a na nás dýcha duch starých sporov.
Po dvoch úvodných kapitolách, z ktorých jedna je veľmi všeobecná, venovaná "novému svetovému poriadku" a druhá konkrétnejšia - Woodrow Wilson a Theodore Roosvelt sa tu prezentujú ako stelesnenie dvoch hlavných amerických prístupov k zahraničnej politike, vracia sa Kissinger k Richelieuovi, ktorým začína svoje dejiny diplomacie. Základnou premisou týchto dejín je konštatovanie, že "rovnováha síl" bola v dejinách medzinárodných vzťahov skôr výnimkou ako pravidlom. Jadro Kissingerovej knihy tvoria pokusy o dosiahnutie tohto systému a ich konečný neúspech.
ŠTYRI STOROČIA ZAHRANIČNÝCH VZŤAHOV
Treba povedať, že Kissingerove dejiny diplomacie sú pozoruhodným dielom. Úspechom je už to, že v koherentnej podobe prezentujú takmer štyri storočia zahraničných vzťahov medzi veľmocami - Kissinger má však aj štýl, pri výbere tém postupuje neomylne a koncepčne dôsledne, jeho obrazy jednotlivých štátnikov sú živé a nechýba im dôvtip. Mimoriadne dobre zachytil dlhé devätnáste storočie od Viedne po Versailles. Stránky venované Berlínskemu kongresu sú absolútnym pôžitkom. Vidíme tu "nafúkaného starého Gorčakova", ako ho poslednýkrát vyvolávajú pred oponu. Gorčakov po príchode do Berlína vyhlasuje: "Nechcem, by ma zhasli ako čmudiacu lampu. Chcem zapadnúť ako hviezda." Uprostred scény vidíme dvoch veľkých reálpolitikov, Bismarka a Disraeliho. "Keď sa Bismarka opýtali, čo je podľa neho ťažiskom Kongresu", uvádza Kissinger, "ukázal na Disraeliho: Der Alte Jude, das is der Mann", mužom Kongresu je tento starý žid. A nenápadná narážka na seba samého len dodáva tomuto skvelému vysvetleniu to správne čaro.
Kissingerova kniha je veľmi staromódnou históriou diplomacie. Tak ako staršia generácia historikov diplomacie, ktorí vystupujú v jeho poznámkach pod čiarou - A. J. Taylor, R. W. Seton-Watson, Charles Weber - a tak ako mladý Kissinger, autor knihy A World Restored, aj autor Umenia diplomacie sa takmer výlučne zaujíma len o vysokú štátnu politiku jednotlivých štátnikov. Skutočným predmetom záujmu je pre Kissingera to, čo sa zvyčajne nazýva veľká politika. Domáce a štrukturálne príčiny, ekonomické, demografické, sociálne, kultúrne, ba ani politické faktory nehrajú v jeho analýzach rôznych foriem diplomacie vlastne žiadnu rolu.
Kissinger má na diplomaciu jasný a známy názor. Jeho kľúčovými pojmami sú raison d`Etat, reálpoitika a rovnováha síl. Všetky tri termíny sa tu vyskytujú veľmi často a vyskytujú sa rovnocenne na označenie takého prístupu k zahraničnej politike, ktorý určuje chladná kalkulácia národného záujmu, a nie sledovanie všeobecných princípov, pridŕžanie sa tradičných "priateľstiev" či emocionálna reakcia na vývoj v zahraničí. A v Kissingerovom podaní vyjadrujú všetky tri zvyčajne pozitívne hodnotenie alebo prinajmenšom zdržanlivý rešpekt - aj keď ide o Stalina či Ho Či Mina. Vo vete, ktorá sa stáva najcitovanejšou vetou knihy, Kissinger konštatuje, že "Stalin bol skutočné monštrum, no medzinárodné vzťahy riadil ako najväčší realista - trpezlivo, bystro, neúprosne. Bol to Richelieu svojej doby."
A práve o slovo "realista" ide. Hoci to Kissinger nikde explicitne netvrdí, jeho kniha je veľkou obhajobou realizmu - vo význame, v akom sa tento termín všeobecne používa v literatúre o medzinárodných vzťahoch či pri ich akademickom štúdiu, t.j. na označenie chápania toho, čo štáty skutočne robia, i vo význame toho, čo by štáty a štátnici robiť mali. Ak by sme chceli parafrázovať Churchillovu známu myšlienku o demokracii, podľa Kissingera je opatrná a zodpovedná reálpolitika, okrem všetkých iných ciest, ktoré sa z času na čas skúšali, tou najhoršou možnou cestou usmerňovania vzťahov medzi štátmi.
Kissinger rozvíja klasický konzervatívny prístup k medzinárodným vzťahom - je presvedčený, že prirodzeným stavom ľudstva je vražedný chaos a prvoradou úlohou diplomacie je dosiahnuť minimálne medzinárodné usporiadanie medzi štátmi - nezávisle od stupňa slobody či spravodlivosti vnútri týchto štátov. Kissinger sa zároveň jasne snaží nakloniť si Ameriku: Ameriku všeobecne a konkrétne Harvard, najmä liberálnu akademickú obec, z ktorej pochádza. Nezabúda opätovne známym spôsobom kritizovať americkú ilúziu o vlastnej výlučnosti v jej izolacionistickej a misionárskej podobe. So zadosťučinením sarkasticky konštatuje, že Spojené štáty úspešne ovládli staromódnu mocenskú politicku európskeho štýlu. Výslovne zdôrazňuje, že aj americká idealistické lipnutie na liberálnych hodnotách , ktoré sa považovali za univerzálne a pritom sa stotožňovali s jednou krajinou, prispelo k reálnym zahraničnopolitickým úspechom. Platí to najmä o jeho analýze konca studenej vojny. Trochu nejasne oceňuje misionársky idealizmus Rolanda Regana, ktorý považuje za naivný, pomýlený a ... úspešný. Uznáva pritom aj vplyv ľudských práv zo Záverečného aktu Helsinskej dohody a netypicky pre svoju knihu pritom cituje seba v prvej osobe, a to z prejavu, ktorý predniesol krátko po podpísaní Záverečného aktu: "V Helsinkách boli ľudské práva a základné slobody po prvýkrát v povojnovom období uznané za predmet dialógu a vyjednávania medzi Východom a Západom. Na konferencii boli nastolené naše kritériá ľudského správania, ktoré boli - a stále sú - svetlom nádeje pre milióny ľudí."
DO AKEJ MIERY JE REALISTA REALISTICKÝ?
Znie to pekne, ale zodpovedá to skutočne Kissingerovmu duchu? Nie je to vlastne presne ten misionársky pocit výlučnosti - Amerika v úlohe majáka a križiaka - ktorý tak ostro kritizoval? Na iných miestach knihy, keď ide o autentického Kissingera, hovorí o "Nixonovi" alebo "Nixonovej administratíve." Tu cituje Kissingera, ale jeho hlas sa podobá skôr hlasu jedného z amerických diplomatov, čo skutočne verili v silu zabezpečenia ľudských práv, ktoré pomohli dostať do Záverečného aktu. Ako historik však Kissinger musí vidieť, že boj za ľudské práva vo východnej Európe - ktorý získal oprávnenosť do istej miery aj vďaka Helsinskému procesu - významne prispel k ukončeniu studenej vojny.
A práve tu sa musí začať seriózna kritika jeho argumentácie a jeho realizmu v zahraničnej politike. Táto kritika sa nezakladá iba na hodnotiacich súdoch o tom, aký by svet mal byť, ale na analýze toho, aký svet skutočne je, čo a prečo sa skutočne deje. Kľúčovou už nie je otázka Do akej miery je realista morálny? , ale otázka Do akej miery je realista realistický?
Víťazstvo v studenej vojne, tvrdí Kissinger, bolo "výsledkom amerického úsilia na oboch stranách a sedemdesiatročného kostnatenia komunizmu." Podľa Kissingera úsilie na oboch stranách - to boli vlastne variácie jednej základnej stratégie - politiky obmedzovania vplyvu. Skostnatenosť komunizmu viedla k posunu v tom, čo marxisti nazývajú "vzájomným pomerom síl". Na inom mieste Kissinger zasa píše: "Komunizmus sa napokon zrútil čiastočne aj v dôsledku vlastnej sklerózy a čiastočne v dôsledku nátlaku silnejšieho Západu." To všetko je pravda, ak nechceme ísť trochu ďalej. A Kissingerovo konštatovanie príliš do hĺbky nejde. Výrazy "skostnatenosť" a "skleróza" sú značne nepresné. A aký pomer síl sa to vlastne zmenil? Vojenských? Sovietski politici boli napríklad presvedčení, že pokiaľ ide o program SDI, nemôžu Ameriku v pretekoch v zbrojení poraziť. Obávali sa aj ďalšieho vývoja v treťom svete. Ťažko však možno tvrdiť, že čisto vojenská rovnováha, rovnováha tvrdej sily sa v rozhodujúcej miere narušila v neprospech Sovietskeho zväzu.
Posledné dve desaťročia studenej vojny boli aj desaťročiami, slovami Pierra Hassnera, "horúceho mieru". Stále prebiehal proces obmedzovania vplyvu - no bol to už aj proces komunikácie medzi spoločnosťami, vysielali slobodné rozhlasové stanice a intenzívne sa presadzovala ochrana ľudských práv. Ak sa toto obdobie skončilo "víťazstvom Západu", bolo to aj víťazstvo onej "mäkkej sily" Západu. Znamenalo nielen víťazstvo ekonomického mechanizmu, ale aj spôsobu rozdeľovania vytvoreného bohatstva, vyjadrovalo príťažlivosť istého typu spoločnosti a istého životného štýlu. Tieto vnútorné ekonomické a politické aspekty sa v Kissingerových analýzach zväčša ignorujú. Pevne sa v nich pridŕža zastaranej historiografie založenej na prvenstve zahraničnej politiky, ale koniec studenej vojny bol prinajmenšom v rovnakej miere záležitosťou prvenstva vnútornej politiky. Keď bola nukleárna vojna medzi superveľmocami prakticky už vylúčená a začala sa rozvíjať komunikácia na rôznych úrovniach, bolo čoraz dôležitejšie to, čo sa odohrávalo vnútri dvoch krajín, dvoch "blokov" - Východu a Západu. Práve zásady vnútornej politiky stáli na začiatku Gorbačovovho "nového myslenia" v zahraničnej politike. Nadviazanie diplomatických stykov medzi Spojenými štátmi a Čínou - Kissingerov azda najväčší diplomatický úspech - bolo významným ťahom na šachovnici, ktorý prehĺbiť vonkajší tlak na Sovietsky zväz. K víťazstvu v studenej vojne však väčšmi prispel čínsky porcelán či videá v našich výkladoch.
Ak dnes v strednej Európe existuje nádej na trvalý mier, má na tom rovnakú zásluhu vytvorenie stabilných demokracií v tejto oblasti i zahraničné usporiadanie, ktoré, samozrejme, mohlo byť týmto demokraciám na osoh, ale aj na prekážku. Chabá nádej, že Rusko sa po prvýkrát vo svojich dejinách stane moderným, neagresívnym národným štátom, a nie novým typom mocnárstva, viac závisí od jeho vnútorného vývoja než od externých faktorov. Kissinger správne poznamenáva, že tieto domáce aspekty Západ nemôže určovať. Môže ich však ovplyvniť. Jedno z poučení zo studenej vojny hovorí, že vonkajšie, medzinárodné (či presnejšie medzištátne) pomery nemožno oddeľovať od vnútorného usporiadania zúčastnených štátov, tak ako nemožno oddeľovať stabilitu od spravodlivosti, mier od slobody.
spojenie morálnych a geopolitických cieĽov
Podobne aj budúcnosť čínsko-amerických vzťahov v nasledujúcich desaťročiach závisí od diania v Číne, ktoré do značnej miery zasa závisí od samotného vzťahu medzi ekonomickou a politickou liberalizáciou a od toho, ako bude čínska spoločnosť reagovať na stretnutie s modernosťou v jej západnom i ďalekovýchodnom variante. Celá naša diplomacia bude mať na tento veľký historický proces iba malý vplyv. Veľký bude však nepriamy vplyv vývoja našej spoločnosti i našich sociálnych projektov a našich hodnôt. Zdôrazňovanie kontaktov na najvyššej úrovni môže v skutočnosti znamenať obetovanie hlbších, dlhodobejších záujmov jasne viditeľným krátkodobým cieľom - a to je presne ten omyl, z ktorého Kissinger obviňuje naše demokracie čaraz väčšmi riadené televíziou.
Kritika realizmu nie je - alebo by nemala byť - len jeho morálnou kritikou. Problémom je realizmus Realizmu. Kissinger v záverečnej kapitole tvrdí, že "americký idealizmus potrebuje okoreniť geopolitickou analýzou". Víta "spojenie morálnych a geopolitických cieľov, spojenie wilsonizmu reálpolitiky". Je však otázne, či takéto výroky skutočne povedú k jeho zmiereniu s Amerikou. Oveľa dôležitejšia je však skutočnosť, že dichotómia medzi "idealizmom" a "analýzou" je neudržateľná. Vo svojej najdokonalejšej podobe vychádza liberálny idealizmus z dlhodobej geopolitickej analýzy, zohľadňujúcej nové aspekty medzinárodných vzťahov, ktoré sú v dvadsiatom storočí výsledkom spojenia masovej demokracie a komunikácie so starými prvkami onej veľkej hry, ktorú Kissinger tak majstrovsky opisuje.
Dvadsiate storočie, pravda, poskytuje mnoho príkladov naivného a romantického idealizmu v zahraničnej politike. Posledných dvadsať rokov studenej vojny však poskytuje príklady idealizmu, ktorý sa prejavil oveľa realistickejšie než samozvaný realizmus. Ak chcú mať teda americkí politici v 21. storočí nejakú šancu na úspech, musia sa poučiť z dvoch predošlých storočí.
(Ukážka z recenzie, ktorú prináša aj najnovšie číslo časopisu Kritika a Kontext)
Autor: TIMOTHY GARTON ASH Autor (1956) je spisovateľ a publicista.
